Stretnutia s Ježišom...

fold faq

Cirkev.

Cirkev nie je možné pochopiť bez Ježiša. Je jeho nevestou. Skôr jej porozumieme, ak si ju predstavíme ako živú osobu, nie ako inštitúciu. Je nám matkou, dcérou, pani, služobníčkou, sestrou. Je pannou a nevestou baránka – Ježiša Krista.
Pozostáva z troch dimenzií: Jedna je jej minulosť spolu so svätými, ktorí sú už oslávení v nebi. Druhá je jej prítomnosť – i my sami. A tretiu dimenziu tvorí jej budúcnosť – naplnenie cirkvi  ku ktorému vzhliadame.
Chápanie cirkvi len ako inštitúcie bez jej úzkeho vzťahu ku Kristovi je akoby pozorovať horu v oblakoch. Vidieť je len šedý skalnatý pás. To, čo leží pod zemou, základy hory a jej vrchol nie sú viditeľné. Iba kto vie o týchto neviditeľných častiach hory, ju dokáže vychutnávať i pri pohľade na šedý pás. Hora je prítomná vždy celá. Ježiš postavil svoju cirkev na skale – na Petrovi. Nazýva skalou človeka, ktorý je schopný ho vyznať i zaprieť, byť verným i utiecť... Napriek tomu Ježiš vie, že to stačí, aby si mohol byť istý svojím dielom...

fold faq

Chudoba.

Chudoba je spôsob Ježišovno života. Sv. Klára popisuje jeho chudobu a vysvetľuje ju na troch bodoch Ježišovho života: Prvý sú jasličky. Ježiš, ktorému ako Bohu patrí všetko, celý vesmír, sa tak poníži, že sa "zmestí" do malého zraniteľného bábätka v maštali. Ježiš si zvolil to najchudobnejšie, čo sa dalo na Zemi nájsť...  Druhý bod je Ježišov život: On žil bez vlastníctva. Toto "nevlastnenie" je nezávislosť od vecí, vzťahov, úspechu... Ježiš nevyhľadával zástupy, ale skôr samotu. A keď ho pod krížom všetci opustili a zostala len úbohá hŕstka, nemeral úspech svojho života na tomto. On konal Božiu vôľu a prijal proste to, čo bolo v danej chvíli...  Tretí bod je jeho smrť na kríži. Zomrel spôsobom, ktorý bol považovaný v tej dobe za najhorší a najpotupnejší. U Židov boli ukrižovaní Bohom prekliati. Znamenalo to pre nich, že takého človeka Boh úplne opustil a že je tento človek zatratený. Na kríži Ježiš zvolil chudobu ešte iným spôsobom: Ako nesmrteľný Boh prijal smrť - prešiel ňou, prijal tú chudobu straty úplne všetkého - teda i života.

Toto odporúča Klára mať pred očami a nasledovať Ježiša podľa jeho príkladu tam, kde sme a tak, ako sa dá. Sv. Pavol to vyjadruje veľmi zaujímavo vo svojom liste: Viem žiť i ako bohatý a viem žiť i bez ničoho. Viem žiť v úspechu i v porážke. Nič ma nedelí od Kristovej lásky...
Kristova láska je cieľ všetkej chudoby. Sv. Klára píše: Kto miluje dočasnú vec, stráca plod lásky - a keďže Boh je láska, tak to znamená, že ľudia naviazaní na veci a na to, čo ich obklopuje, strácajú Boha.
Preto Ježiš hovorí: Ľahšie je ťave prejsť cez ucho ihly, ako boháčovi
vôjsť do nebeského kráľovstva...

fold faq

Kríž.

Kríž je okrem svojich iných významov i znamením prechodu. Sv. František hovorí: „Aj prehnitý kríž ukazuje na Krista“. To nám chce ukázať, že netreba zostať len pri kríži. Jeden pekný príbeh prirovnáva kríž ku mostu nad priepasťou. Dva brehy priepasti sú človek a Boh.
Kríž zo San Damiána, kolíske františkánskeho hnutia, neukazuje Krista trpiaceho, ale prívetivo vzhliadajúceho k človeku, živého, usmievajúceho sa, radostného, ktorý má ruky rozpäté ako pozvanie k objatiu. Ukazuje osláveného Krista.
Kríž je teda priestorom pre život. Je to priestor, v ktorom nájde svoje miesto všetko, čo život tvorí: Žiaľ i radosť, porážka i úspech... všetko je v ňom vítané, môže doň vojsť a Kristus to pretvorí. Práve cez veľkú bolesť vznikajú často pravé perly.

fold faq

Krížová cesta.

Krížová cesta je cesta porážky. Ježiš ju došiel až do konca. Až do úplného konca - zomrel a bol pochovaný. Ale svojím zmŕtvychvstaním pridal porážke premenu. Nie nadarmo bol v skorších časoch motýľ obľúbeným symbolom zmŕtvychvstania. V našich porážkach máme dve možnosti, ako ich prežiť. Jednou je cesta do depresie, druhá je krížová cesta. Depresia sa na prvý pohľad zdá tou ľahšou voľbou. Vzdáme sa v porážke zodpovednosti za nás samých, opustíme sa a stratíme kontakt k naším pocitom, aby sme unikli bolesti. Ježišova krížová cesta nás učí inej možnosti: Vziať na nás porážku so všetkou jej bolesťou. Táto cesta je väčšinou veľmi bolestivá a vyžaduje od nás, aby sme ju prešli až do konca - až na pokraj hraníc našich síl. Ježiš zakaždým znova vstal, keď padol na zem. Nezostúpil z kríža, ako mu to radil zástup ľudí pod krížom. On zostal po celý čas vnútorne a navonok vedome prítomný vo svojej porážke. "Keď s ním budeme trpieť, budeme sa s ním i radovať", hovorí sv. Klára. Obrat zmŕtvychvstania zažijeme ako dar na konci našej cesty utrpenia.

fold faq

Ježiš v eucharistii a v nás.

Poslednou večerou nám Ježiš daroval možnosť sa s ním vždy znova naživo stretnúť, zažiť ho medzi nami v slávení sv. omše. Veta: "Skrze Krista, s Kristom a v Kristovi" je stredobod, okolo ktorého sa točí celý náš kresťanský život. Spätná väzba je nasledovanie: Našou otvorenosťou, dispozíciou mu dávame priestor "v nás" samých, nesieme ho vo svete "s nami" a k ľuďom "skrze nás". Najlepším príkladom je v tomto Mária, matka Ježišova, ktorá nám to ukazuje i telesne. Sv. Klára k tomu píše sv. Anežke v treťom liste: "A ako ho nosila slávna Panna panien telesne, tak môžeš ho i ty nosiť duchovne, nechať spočívať v sebe toho, v ktorom spočívaš ty i všetko ostatné."

fold faq

Božie srdce.

V dejinách ľudstva sa nám Boh stále viac približuje. "Opúšťa" horu (Sinaj), kde je uctievaný a stáva sa Bohom, ktorý je na ceste spolu s ľuďmi a sprevádza ich (púť Izraela do zasľúbenej zeme). Svoje vnútro nám napokon daruje v ľudskej podobe - ako Ježiš. Je možné sa ho dotknúť, zažiť ho, vidieť, počuť, vztiahnuť naň ruku, obviniť ho, zraniť ho, stáva sa smrteľným - jedným z nás. Kto teda chce nájsť a zažiť Boha, kto chce zažiť  jeho vnútro, jeho srdce, môže to cez Ježiša Krista. Viac k tomu: Jn 16,23.29; 17,1-5

fold faq

Ježišova smrt´.

Ježišova smrť je najvyšší výraz pre všemohúcnosť Boha. Boh je schopný smrť úplne integrovať do života, ale tak, že sa život pri zomieraní nestratí. Je to zmena kvality, je to prechod, tranzitus. Božie vnútro, vtelené do Ježiša Krista sa navracia naspäť do svojho pôvodu, bez toho, aby boli kedy od seba úplne oddelené. Do tohto procesu sme zapojení i my.

fold faq

Život pred a po živote.

My sa na to už nepamätáme, ale to nie je dôkaz, že neexistuje nejaké "predtým". Ježiš na to možno "nezabudol" - vždy a znova hľadal a nachádzal jednotu so svojím pôvodom - Bohom Otcom - a vedel, že sa tam raz určite musí vrátiť. Toto dáva zmysel pozemskému životu: Sme sem poslaní, aby sme spolutvorili svet - a nechávali sa ním tvoriť, formovať. Táto úloha je spoluúčasťou na Božom stvoriteľskom diele. Na nej sa zakladá a do nej ústi i františkánska láska k prírode, ako to krásne vyjadril sv. František vo svojej Piesni brata slnka. Sme pozvaní milovať spolu s Bohom. V Ježišovi a skrze neho sa môžeme i my stále znova stretávať s naším Pôvodcom. Ježiš nám to ukazuje v evanjeliu na rozličných situáciách. Môžeme sa takto stretnúť i s naším jadrom, ktoré nosíme v našom vnútri, môžeme sa stretávať s nami v našej pôvodnej forme - a učiť sa pravej sebaláske.