Novéna - cesta uzdravenia s Klárou

I. Bezmocnosť     II. Sila      III. Poznanie    IV. Viera    V. Dôvera

VI. Cesta       VII. Premenenie      VIII. Vďačnosť      IX. Odpustenie


Novéna - uzdravujúca cesta s Klárou

I. Bezmocnosť

"To, čím si, opusti.
Pozri a počúvaj, čo sa v Tebe chce uskutočniť.
Dovoľ veľkosti darovať sa Ti.
Až potom sa staneš tým, kto si."
(Podľa sv. Kláry)

Aby Ježiš získal nás i každého človeka a urobil ho svojím priateľom, opustil všetko, čo ako Boh mal. Všetku moc, šťastie, nesmrteľnosť. Cestou zhora nadol umožnil človeku, ktorého v jeho núdzi stretne, vystúpiť s ním tam, kde bol predtým. Ježiš chcel svoju blaženosť zdieľať.

Klára objaví túto Ježišovu záľubu, kontempluje ju a odpovie na Ježišovu lásku láskou.

Núdza je východiskovým bodom, od ktorého môžeme začať kráčať novou cestou. Vždy je v našom živote niečo, čo ukazuje našu bezmocnosť. Ak sme bdelými, môžeme urobiť už tu zmenu: Priznáme si našu bezmocnosť. Nemôžeme ovplyvniť danú vec. Vydržme našu bezmocnosť, to je prvý krok. Dnes urobíme jednoducho len toto.

...

Svätá Klára, oroduj za nás!

 

Naspäť nahor

Naspäť na "Klárinu stránku"


"Buď si vedomá svojho rozhodnutia, maj vždy pred očami, ako si začala.
To, čo už držíš, drž i naďalej!"
Sv. Klára

Sv. Klára nemala sama žiadnu šancu splniť si svoj životný sen. Žila uzavretá v šľachtičnej obytnej veži. Jej jediné reálne možnosti boli: Buď byť prinútená vydať sa, alebo robiť česť rodinnému klanu kariérou v nejakom bohatom kláštore.

až dodnes nevieme, ako sa jej podarilo ujsť z rodinného sídla a taktiež z hradbami obostavaného stráženého mesta. Pramene hovoria o zázraku, a možno ich bolo i viac. A možno majú pravdu. Možno majú oveľa viac pravdu, ako si namýšľame dnes my, keď sa pokúšame celú vec vyriešiť racionálnymi vysvetleniami a vlastne tým obchádzame jednoduchú vieru.
Klaré očividne pomohla nejaká sila, ktorú sama zo seba nemohla mať.

Dnes sa pokúsime urobiť na našej ceste druhý krok: Dospieť ku viere, že len sila, ktorá je väčšia, ako tá naša, nám môže pomôcť z našej bezmocnosti.

Skúsme si dnes ako modlitbu opakovať túto vetu zo sv. Evanjelia podľa Marka (Mk 9,24):

"Verím. Pomôž mojej nevere!"

...

Svätá Klára, oroduj za nás.

Naspäť nahor

Naspäť na "Klárinu stránku"


Upriam svoju myseľ na zrkadlo večnosti, upriam svoju dušu na odblesk slávy, upriam svoje srdce na zjavenie božskej podstaty a kontempláciou sa celá premeň v obraz jeho božstva, aby si sama pocítila, čo pociťujú priatelia, keď zakúšajú skrytú sladkosť, ktorú sám Boh od počiatku pripravil tým, ktorí ho milujú. A nikoho z tých, čo chytajú do osídel svojich slepých milovníkov v tomto klamnom a zmätenom svete, si vôbec nevšímaj...“ (3LAnez 12-16)

Klára prežila svoju skúsenosť s Bohom asi pred zrkadlom.

Normálne zrkadlo ukazuje moju tvár skreslene, prevrátene: ľavá polovica mojej tváre je z „pohľadu zrkadla“ pravá a naopak. Zrkadlo mi teda neukazuje moju pravú tvár! Je nepravé, nie je správne, nie je pravdivé. Zrkadlo je len nástrojom, ktorý niečo približne ukazuje. Čo zrkadlí všetko, čo ma obklopuje? Aká pravda sa v tom všetkom zračí prevrátene, čo sa musí s pozornosťou vyjasniť?

Keď si pomyslím, počujem, alebo poviem „Boh“, napadne mi to, čo som k tejto téme doteraz spoznal/a. Podľa toho robím aj svoje uzávery. Ale do akej miery je pravdou to, čo o Bohu viem? Stretli sme sa spolu? Viem skutočne, aký je a aký je voči mne?
Klára navrhuje rozjímať o Bohu z troch úhlov pohľadu: Z perspektívy mojej mysle, mojej duše a môjho srdca. Pohľad mysle môže zachytiť veci minulé, terajšie i budúce. Myslenie je nadčasové. Umožňuje mi vidieť v širších súvislostiach. Duša je výrazom hodnoty, nezaujatosti, neviazanosti na to, čo je ohraničené a pominuteľné. Skrýva sa v nej sloboda. A srdce, to malo už odjakživa ten „šiesty zmysel“, môže vycítiť to správne, vytušiť to, čo zostáva rozumu nie dosť presvedčivé. Srdce môže byť často aj dva kroky popredu, bez toho, aby to vedelo vysvetliť...

Dnes chcem premýšľať o Bohu. Ako ho chápem ja? Možno mám o ňom všelijaké obrazy, ktoré mi spôsobujú úzkosť. nevoľno. Možno sa cítim byť príliš tlačený/á do nejakej formy viery. Možno som túto tému preto už dávno vzdal/a.

Dnes chcem len tak pre seba vysloviť, ako Boha chápem ja, ako som ho spoznal/a, ako som sa s ním stretol/stretla alebo ako po ňom túžim.

Dnes stačí len toto: MÔJ Boh. Aký je?
...

Sv. Klára, oroduj za nás.

Naspäť nahor

Naspäť na Klárinu stránku


„Choď s istotou, lebo máš dobrý sprievod. Choď, lebo ten, ktorý ťa stvoril, ťa aj posvätil. Stále ťa ochraňoval ako matka svoje dieťa a miloval ťa nežnou láskou. Ty, Pane, buď pochválený, že si ma stvoril“ (Z procesu svätorečenia sv. Kláry).

Po tom, čo Klára ospustila svoj domov, nemala žiadne isté bývanie. Hneď v noci prichádza do blízkeho kláštora benediktínok ako slúžka. Keď sa jej rodina snaží ju priviesť domov násilím, využíva Klára azylové právo kláštora. Iba strach z exkomunikácie a jej následkov núti rozhnevaného Klárinho strýka Monalda odísť s prázdnymi rukami. Klára tu zostáva dva týždne, potom nachádza prechodné útočisko v malom spoločenstve sestier v zalesnenej oblasti neďaleko Assisi.

Klára sa odvážila urobiť to, čo považovala za správne, hoci nemala žiadne istoty, ba ani výhliadky na nejaký úspech svojho počínania. Šla tieto kroky v úplnej temnote, ale s pevnou vierou. Nemala čo stratiť, lebo sa na nič nenaviazala. Tušila: Viem, že musím urobiť tento krok, inak premárnim svoj život. Všetko ostatné je odteraz v starostlivosti Boha. Na konci svojho života bude hľadieť plná vďačnosti na jeho láskyplné vedenie a starostlivosť.

Dnes sa odvážim urobiť krok viery. Dnes prenechám seba a svoj život Bohu tak, ako som teraz schopný/á mu rozumieť. Moje skromné poznanie už stačí na tento krok. Dnes neexistuje žiadna náhoda, môj deň je sprevádzaný Bohom, ktorý vie a môže viac, ako ja. Preto môžem spokojne upustiť od kontroly a dôveryplne prijať všetko, čo je, čo príde a čo doteraz bolo. Dnes žijem v dôvernej istote, že má všetko dobrý zmysel a mi slúži na dobro.

Svätá Klára, oroduj za nás.

Naspäť nahor

Naspäť na Klárinu stránku


„Ja, Klára, služobnica Krista a chudobných sestier kláštora svätého Damiána, hoci nehodná, a sadenička svätého otca Františka, som spolu s ostatnými svojimi sestrami uvažovala o veľkosti nášho sľubu a príkaze takého otca, ale aj o krehkosti druhých, z ktorej sme po smrti nášho svätého otca Františka , ktorý bol naším stĺpom a po Bohu jedinou našou potechou i oporou, aj u nás mali obavy." (Testament sv. Kláry 37-38)

V r. 1212 začína Klára svoju cestu pod záštitou sv. Františka. Už v r. 1226 František zomiera a Klára sa musí ďalších 27 rokov zaobísť bez jeho ochrany a podpory. Aké to bolo pre ňu ťažké a ako ju to napĺňalo núdzou a starosťou, priznáva čestne vo svojom testamente. Ako to, že Boh dopustil takú veľkú stratu? Ako to malo ísť ďalej?

Predvčerom sme sa pokúsili oslobodiť sa od predstáv Boha, ktoré majú o ňom iní a sprítomniť si našu vlastnú skúsenosť s Bohom. Včera sme sa odvážili ku kroku jednoduchej viery podľa našich možností.

Dnes ideme o kúsok ďalej: Ako sa iní môžu mýliť vo svojich predstavách o Bohu a sprostredkovať mi obraz Boha, s ktorým sa nemôžem stotožniť, tak isto je možné, že sa vo svojich predstavách i skúsenostiach môžem mýliť aj ja. Možno pripisujem Bohu niečo, čo s ním nemá nič spoločné, alebo od neho očakávam niečo, čo on nie je...

Dnes mám odvahu k tomu, že zanechám bokom všetky predstavy a poznatky a otvorím sa Bohu takému, aký v skutočnosti je. To totiž môže vedieť len On sám a každý človek, ktorému to On nejakým spôsobom zjaví. Dnes nechám prehovoriť ku mne Jeho.

Pritom otvorím priestor i pre to, čomu nerozumiem, čo sa mi zdá prekážkou v mojom vzťahu k nemu; pozriem sa na oblasti v mojom živote, ktoré mi možno spôsobujú strach, alebo ma hnevajú. My sa bránime, ak sa obávame nejakého zranenia, utekáme pred bolesťou. Ale nepatrí i ona k odtieňom života? Páčila by sa nám dúha bez tmavých farieb? Spolu s Bohom sa nemusím báť ani bolesti, ani hnevu, ani rán, ktoré nám udeľuje život. Lebo: On o nich vie a pozná ich.

Dnes sa odvážim prijať i ťažšie pocity, zažiť ich, dať im priestor. Nebudem v tomto priestore sám, bude tam pri mne môj Boh.

Svätá Klára, oroduj za nás.

Naspäť nahor

Naspäť na Klárinu stránku.


„Syn Boží sa nám stal cestou, ktorú nám slovom i príkladom ukázal a učil nás náš preblahoslavený otec František, jeho pravý milovník a následovník.“ (Klárin testament, 5)

Ježiš bol vlastne veľkým sklamaním. Aj pre tých, ktorí ním boli najprv nadšení. Začalo to tak dobre: Slová dodávajúce odvahu, zázraky, uzdravenia z chorôb, tie správne slová vtedajšiemu „kléru“, ktoré mu ukazovali jasné hranice. Ale ak sa pozrieme dôkladnejšie – nie z našej, ale z Ježišovej perspektívy, vidíme viac: Narodený ako bezdomovec, už ako bábätko prenasledovaný, vždy ohrozený vo svojej existencii. Utečenec, po návrate do vlasti bez prostriedkov. Obyčajný robotník. A keď poprvýkrát otvoril ústa, chceli ho susedia zvrhnúť z návršia. Nenávidený mocnými, ľahostajne odbavený rímskymi úradníkmi, napokon len číslom na popravnom pláne, zomierajúci v opustení – od ľudí i od Boha.

Klára a František boli Ježišom nadšení, ale kto sa lepšie pozrie na ich život, vidí i tie hlboké rany odmietnutia, choroby, nedorozumení. Ale stali sa schopnými utrpenia. Ako sa im to podarilo?

„Ježiš sa nám stal cestou“ - píše Klára na začiatku svojho testamentu. Ježiš – meno, ktoré v mnohých vyvoláva odpor. Prečo vlastne? Nájdem dnes odvahu stretnúť sa s ním, hovoriť s ním, dovoliť mu sa ku mne priblížiť?

Dnes môžem vidieť svoj život z inej perspektívy: Z perspektívy Ježišovej. Prejdem si svoj život – nechám, aby prišli spomienky – a postavím ich pred zrkadlo Ježišovho života. Vidím ich tam? Prežil to isté, alebo niečo podobné? Pozerám sa dôkladne, dám si na to čas. Ak niečo pocítim, precítim to a zrkadlím aj moje pocity v pocitoch Ježišových. Už som v Novom zákone objavil Ježišov citový svet? Čo všetko cítil? Nie je to aj mne veľmi známe? Človek, ako my a Boh, ako si ho len môžeme želať. Jediný, ktorý nezostal v utrpení, ale cezeň prešiel – preto CESTA.

Svätá Klára, oroduj za nás.

Naspäť nahor

Naspäť na Klárinu stránku


„Ak s ním budeš trpieť, budeš s ním aj kraľovať, ak s ním budeš cítiť bolesť, budeš sa s ním aj radovať, ak s ním budeš zomierať na kríži utrpenia, budeš s ním v jase svätých vlastniť nebeský príbytok, tvoje meno bude zaznačené v knihe života a bude slávne medzi ľuďmi.“ (Klára v 2. liste Anežke Pražskej)

Nie sme na svete, aby nám tu bolo tak dobre, ako si to predstavujeme. Svet je veľmi zraniteľný a zraňujúci. Sme tu, aby sme sa stali múdrymi. Aby sme sa učili zo všetkého, čo nás postretne. Nezabúdajme, že náš skutočný domov je inde. Náš život je odvážnou púťou plnou nečakaných zvratov.
To, čo nemôžem zmeniť, môžem prijať – z kameňov môžem brúsiť drahokamy. Nič mi nemôže ublížiť, lebo som v rukách môjho Boha. A keď nastúpim svoju poslednú etapu cesty – príde celkom isto! - je to návrat do môjho domova.

Rozjímanie nad obrazom z kaplnky sv. Margaréty Márie Alacoque

Čo je dôležité?
- Iba jedno je dôležité – Mária si vybrala ten lepší podiel.
Tak zostaň a ty pri mne, pri mojich nohách a počúvaj.
O nič sa nestaraj. To je moja starosť.
Pozri, vidíš ten plášť okolo môjho ukrižovaného tela?
Ja som tvoj pastier aj na kríži. Môj plášť ťa ochraňuje.
Moje nohy stoja pevne na zemi
moje telo vychádza z obrazu k tebe, do tvojej skutočnosti.
Som tu!
Pozri na moje srdce, ktorého rana žiari.
Je to priechod do Neba.
Pozri – celý obraz je tunelom, ktorý vedie ku svetlu.
A ja som brána.
Vždy tam stojím tak, ako si práve ty; v každej situácii tam stojím ako brána.
Teraz ma vidíš ukrižovaného, zraneného, dokonca mŕtveho a osláveného -
všetko vo všetkom, lebo aj si sa stal/a tým všetkým vo svojom živote.
Ja som tvoje zrkadlo. Mysli na to!
Kdekoľvek si, akým-akoukoľvek si – ja som tvoje zrkadlo!
A raz, keď tvoja sviečka dohorí, prídeš sem, prídeš do môjho svetla.

To je tá cesta, ktorú ti ukazuje môj kríž.

...

Svätá Klára, oroduj za nás.

Naspäť nahor

Naspäť na Klárinu stránku.


Ďakujem štedrému darcovi milosti, od ktorého pochádza každý dobrý údel a každý dobrý dar.“ (Sv. Klára v 2. liste Anežke)

Myslíme si, že vieme, čo je dobré a za čo môžeme byť vďačnými: Za to, čo nám robí radosť a čo nám robí dobre. Ale v posledných dňoch sme sa naučili integrovať do nášho života aj to, čo je ťažké, čo nám dáva zabrať. Vďačnosť je prostriedok, ktorým môžeme z kameňov na našej ceste vybrúsiť drahokamy, ba dokonca môžeme pomocou nej už vopred zmeniť to nepekné na niečo vzácne. Keď som v Božej dlani, tak si môžem byť istou a istým, že mi nič nemôže ublížiť a že každá škoda sa mi udeje kvôli nejakému väčšiemu a lepšiemu dobru. A tak môžem byť stále vďačnou a vďačným.

Sv. Klára sa naučila tento krok prostrednícvom mnohých životných ťažkostí a predovšetkým prostredníctvom svojej stále sa vracajúcej ťažkej choroby, ktorá ju často pútala na lôžko.

Pomocou choroby sa často zdokonaľuje čnosť: tak je nemoc radostnou, tak sa stáva choroba blahom, tak sa bolesť zmierňuje, tak radostný človek vydrží všetko zlé, takže nezaznie žiadna sťažnosť alebo reptanie. Nielen statočne, ba dokonca vďačne: tak prijíma Klára všetky choroby ako radosť; v nich hľadá veľkú odmenu“. (Z veršovanej legendy o sv. Kláre)

Dnes chcem byť vďačnou/vďačným za všetko, čo ma postretne. Budem ďakovať za to, čo mi je príjemné, rovnako ako za to, čo ma rozrušuje. A už v tých najmenších záležitostiach, v tých často zlozvykových dennodenných reakciách, v bezvýchodiskových situáciách pocítim jednoduchú ale rozhodujúcu premenu. Dnes budem mať skúsenosť so silou vďačnosti.

Svätá Klára, oroduj za nás.

Naspäť nahor

Späť na Klárinu stránku


„Buď pochválený, môj Pane, za tých, čo odpúšťajú pre tvoju lásku a znášajú slabosť a trápenie. Blahoslavení tí, čo to pokojne znášajú, lebo ty, Najvyšší, ich budeš korunovať.“ (Z Piesne brata Slnka od sv. Františka)

Odpustiť a ospravedlniť sú dve rozličné veci. Keď sa pri nejakej nehode alebo pri nejakom konflikte niekto zraní, je pravidlom, že bude najprv postarané o zraneného. Vinník sa až neskôr postaví pred súd a bude buď odsúdený, alebo zbavený obžaloby.

Keď začneme ospravedlňovaním, je to pokus o prikrášlenie situácie, o jej odľahčenie. Nezoberie sa veľmi vážne a tak sa obíde bolesť. To vedie síce k rýchlejšiemu zaceleniu duševných rán, ale vo vnútri hnisajú, lebo sa v nich zbierajú mnohé nezdravé pocity ako hnev, neľúbosť, závisť, sklamanie, smútok, zúfalstvo...

Naproti tomu je odpustenie nástrojom k slobode, ktorá činí človeka blaženým. Stretávame sa s ním až na konci novény, lebo až na tomto bode cesty sme odpustenia schopní.

Klára sa pred svojou smrťou pozerá naspäť na svoj život. Ale nemôže zomrieť skôr, ako dokončí príbeh svojho povolania: Čaká na potvrdenie reguly, ktorú napísala pre svoje spoločenstvo. Musela pri tom bojovať ťažké boje: Stále znova sa snažila rímska kúria Kláru prinútiť vzdať sa jednoduchého nasledovania Krista tým, že sa poistí tu na zemi majetkami. Toto ťažko vybojované potvrdenie reguly prichádza až tri dni pred jej smrťou. Klára bola teda až do konca v napätí, ktoré ju zaiste dosť často mohlo priviesť na hranicu zúfalstva voči cirkvi a jej zástupcom. Zaiste stála niekoľkokrát pred voľbou otočiť sa cirkvi chrbtom, alebo zotrvať v nej v dôvere v Božiu moc, ktorá je silnejšia, ako tá jej vlastná...

Neschopnosť odpustiť je možno jedinou prekážkou, ktorá nám môže zabrániť cestu do nášho pravého nebeského domova. Preto prosím môjho Boha, aby mi daroval schopnosť odpúšťania, pretože moja sila na to nestačí.

Dnes chcem jasne a odvážne pomenovať veci, ktoré v mojom živote neboli, alebo nie sú dobré. Tie, čo mi spôsobili iní ľudia alebo inštitúcie, ale aj tie, ktoré som si spôsobil/a sám/sama. Dnes chcem pripustiť pocity, ktoré mi tieto spomienky vyvolajú z hĺbky môjho vnútra.

A potom mám voľbu: Mám právo na zadosťučinenie, dokonca sa môžem rozhodnúť i pre pomstu. Ale Boh k tomu hovorí:Mne patrí pomsta“ (Rim 12,19). Čo sa tým myslí? Nemusím to urobiť! Môžem to nechať tak. V mojej slobode nepreberiem zodpovednosť za to, čo sa stane s tými, ktorí mi spôsobili nejaké zlo. O nich sa postará Boh (aj keď viem, že je i pre nich dobrým Bohom). Ako veľmi nás to odľahčí!

Potom sa môžem koncentrovať na tú druhú voľbu: Áno, som zranený/á, to sa v tomto svete stáva. Ba dokonca raz aj zomriem... Prijímam tú bolesť, nebolo mi možné sa tomu vyhnúť. Odvážne pomenujem všetko, čím som musel/a prejsť.

Pretože viem, že mi to môže poslúžiť k dobru, môžem sa vo svojom vnútri porozprávať s tými, cez ktorých sa mi ublížilo a odpustiť im.

Až teraz sa i na nich môžem pozerať iným pohľadom a vidieť aj ich situáciu v inom svetle, ba možno sa mnohé aj ospravedlní. Zmierenie sa teraz stáva možným, rany sa menia na drahokamy.

Buď pochválený, môj Pane, za sestru telesnú Smrť, ktorej žiaden živý človek nemôže uniknúť. Beda tým, čo zomierajú v smrteľných hriechoch; blažení tí, ktorých nájde v tvojej najsvätejšej vôli, lebo druhá smrť im neublíži.
„Chváľte môjho Pána a dobrorečte mu, ďakujte mu a slúžte s veľkou pokorou!“

(Z Piesne brata Slnka, túto strofu zložil sv. František, keď ťažko chorý trávil nejaký čas v slamenej chatrči v záhrade kláštoríka San Damiano, v ktorom žila Klára a jej sestry, aby si trochu oddýchol a pookrial)

Svätá Klára, oroduj za nás.

Naspäť nahor

Naspäť na Klárinu stránku.



Z požehnania sv. Kláry

V mene Otca i Syna i Ducha Svätého.
Nech ťa Pán žehná a nech ťa chráni;
nech ti ukáže svoju tvár a nech ti je milostivý.
Nech k tebe obráti svoju tvár a daruje ti pokoj.

Ja, Klára, služobnica Kristova, sadenička nášho blaženého otca svätého Františka,
prosím nášho Pána Ježiša Krista pre jeho milosrdenstvo
a na príhovor jeho presvätej rodičky, svätej Márie,
blaženého Michala archanjela, všetkých svätých Božích anjelov,
nášho blaženého otca svätého Františka a všetkých svätých a svätíc,
aby ti sám nebeský Otec dal a potvrdil toto svoje najsvätejšie požehnanie
na nebi i na zemi: na zemi tým, že ťa rozmnoží v milosti a vo svojich čnostiach
medzi svojimi služobníkmi a služobnicami vo svojej bojujúcej Cirkvi;
na nebi tým, že ťa vo svojej víťaznej Cirkvi vyvýši a oslávi
medzi svojimi svätcami a sväticami.
Žehnám ťa za svojho života i po svojej smrti, ako len môžem, i viac, ako môžem,
všetkými požehnaniami, ktorými Otec milosrdenstva
svojich synov a dcéry požehnal a požehná na nebi i na zemi
a ktorými duchovný otec a matka žehnali a budú žehnať
svojich duchovných synov a dcéry.
Amen.

Obraz z kaplnky sv. Margaréty Márie Alacoque - k 7. dňu novény