Úvod             1 Panna              2 Sestra              3 Pani             4 Dcéra

       5 Služobnica           6 Matka           7 Nevesta           Záver


Úvod

Keď sa vysloví meno Klára z Assisi, asi vstúpia do povedomia niektoré scény z filmov o sv. Františkovi. Ale len zriedka si vedia filmári so sv. Klárou poradiť, a tak jej povolanie prispôsobia scenáru. Je to veľká škoda, lebo sv. Klára vo svojich listoch a testamente nádherne rozvíja povolanie ženy a sprevádza nim ako dobrá duchovná učiteľka. Pritom sa zaoberá touto témou tak intímne a hlboko, že to až zarazí. Nekladie si „servítku pred ústa“, aby popísala krásu milovania. Dnešný svet to síce tiež nerobí, ale žiaľ zostáva len v dimenzii akéhosi emocionálneho ukojenia sa, ktoré považuje za dokonalé naplnenie túžby po láske a jej vzájomného darovania. Vhĺbme sa teraz spoločne do myšlienok sv. Kláry...

Povolanie? Ježiš!

Jeho mám na mysli, ktorého krásu obdivuje slnko i mesiac a ktorého odmeny a ich vzácnosť nemajú konca.“ (z Klárinho Tretieho listu sv. Anežke Českej – KlA 3,16)

Medzi bohatstvom, ktoré mladú šľachtičnú Kláru di Offreduccio obklopuje, našla vo svojom srdci perlu vzácnejšiu ako všetko ostatné: Ježiša.

Aby Ježiš získal nás i každého človeka a urobil ho svojím priateľom, opustil všetko, čo ako Boh mal. Všetku moc, šťastie, nesmrteľnosť. Cestou zhora nadol umožnil človeku, ktorého v jeho núdzi stretne, vystúpiť s ním tam, kde bol predtým. Ježiš chcel svoju blaženosť zdieľať.

Klára objaví túto Ježišovu záľubu, kontempluje ju a odpovie na Ježišovu lásku láskou. Na Kvetnú nedeľu v roku 1212 opúšťa rodičovský dom a stáva sa chudobnou medzi chudobnými, bohatou však na Krista, ktorého odteraz zdieľa s ostatnými ľuďmi. Kláriným povolaním je Ježiš. Tým, že ide s ním, že ho v sebe s láskou nosí, že je cieľom i obsahom jej života, zdieľa ho a darúva svetu. Ježiš takto môže s jej pomocou naďalej prichádzať na svet a zdvíhať ľudí z ich núdze ku sebe, podeliť sa s nimi o svoje šťastie, o svoju blaženosť už tu na Zemi.

Pokladám ťa za spolupracovníčku samého Boha a za tú, ktorá zdvíha klesajúce údy jeho nevýslovného tela – Cirkvi,“ píše Klára ďalej sv. Anežke.

Naspäť nahor

Naspäť na stránku povolaná


Sv. Anežka Česká, ktorú Klára duchovne sprevádza, sa mohla stať dôstojnou cisárovnou, tým že by sa stala ženou vznešeného a slávneho cisára, ako by to svedčilo jej velebnosti (porovnaj 1. Klárin list Anežke [ďalej len: KlA] 5). Klára tým hovorí, že i táto cesta by bola pre Anežku dobrou cestou, vznešeným povolaním. Anežka ale objavila určité „viac“ - „urodzenejšieho ženícha“, Pána Ježiša Krista, ktorý jej panenstvo zachová navždy nepoškvrnené a neporušené“ (1.KlA 6).

Každé dievča a každá žena vie, čo pre ňu znamená panenstvo ako vzácny dar vyvolenému mužovi-ženíchovi. Vie to i napriek tomu, že dnešná spoločnosť považuje panenstvo za niečo, čo žene stojí v ceste naplnenia. Vie to vnútorne, vie to v hĺbke svojho bytia. Keď teda Anežka našla ženícha, ktorý tento dar neporuší, „neskonzumuje“, našla cestu, na ktorej smie navždy zostať v tom stave daru, tajomstva, prisľúbenia niečoho krásneho, čo sa bude dať vychutnávať večne. Je to oddanie sa, ktoré sa neskončí po niekoľkých minútach. Je to oddávanie sa v neustálej túžbe.

Jeho moc je silnejšia, urodzenosť vzácnejšia, jeho vzhľad je krajší, láska nežnejšia a všetok pôvab vyberanejší. Jeho objatiami ste už spútaná... Celú vás zahrnul jasnými a trblietavými drahokamami, a najmä vás korunoval zlatou korunou s vyrytým znakom svätosti“ (1.KlA 9-11).

Čo tu Klára popisuje obrazmi blízkymi českej princeznej Anežke, nám môže byť ťažké, ba aj nezrozumiteľné. Nie je jednoduché prijať takéto ocenenia, zvlášť keď sme zvyknuté považovať sa skôr za „popolušky“ a necítime sa byť hodné takého veľkého vyvoleného, akým je Ježiš. Nie je ľahké prijať takú veľkú lásku. A to zvlášť v situácii, keď dievča či žena zažila nepríjemné skúsenosti v oblasti lásky a sexuality. Na jednej strane je tu veľká, ba až dychtivá túžba byť ho hodná, byť dostatočne „čistá“, na druhej strane je tu trpká bolesť a pocit nehodnosti, odporu voči sebe samej, nedôvera vo svoje vlastné pocity lásky. Až príliš veľa žien sa samo vnútorne intímne zraňuje pohŕdaním sebou samou, svojou ženskosťou.

Na tomto mieste je potrebné ešte niečo dodať: Ak z nejakých dôvodov pohŕdam ľudskou intímnou láskou – i svojou vlastnou telesnou schopnosťou k plodnosti a so všetkým, čo k tomu patrí – môže ma vábiť cesta duchovného života v zasvätení sa Bohu. Je veľmi dôležité skúmať, či nie sú toto dôvody pre moju životnú voľbu. Ak áno, alebo z časti, treba túto oblasť v mojom živote nechať uzdraviť pomocou dobrého duchovného alebo i psychoterapeutického vedenia a potom odznova skúmať pravosť povolania k zasvätenému životu, pretože i v ňom sme povolané žiť povolanie ženy naplno, so všetkými jeho aspektami. Len ten, kto je schopný prijať lásku, môže i milovať, lebo Ježiš je ten, čo nás miluje prvý. „Jeho objatiami ste už spútaná“ (1.KlA10).

Čo je vlastne panenstvo?

Dar panenstva je len na prvý pohľad, navonok fyzickou záležitosťou. Panenstvo je predovšetkým postojom srdca, ducha, života. Ako sa dá v rehoľnom živote žiť dimenzia materstva (o tom ešte budem písať), dá sa i v manželskom živote žiť dimenziu panenstva.

Klára považuje obe cesty za dobré. Nechajme ju znova prehovoriť: „Keď ho (Krista) budete milovať, budete čistá, keď sa ho dotknete, budete ešte čistejšia, keď ho prijímete, ostanete pannou.“ (1.KlA 8).

V týchto nádherných veršoch je zahrnutá skúsenosť uzdravenia i naplnenia. Často sa dievča či mladá žena premýšľajúca o rehoľnom povolaní pýta: A smiem vlastne patriť Ježišovi? Som ho hodná? Smiem sa stať Kristovou nevestou, aj keď už nie som telesne pannou alebo mám skúsenosti, pre ktoré pochybujem o svojej hodnosti voči Kristovi v oblasti čistoty?
Alebo sa pýta inak: Ak sa vydám za nejakého muža, volím si menej? Zrádzam Ježiša? Odmietam ho?
Klárine myšlienky sa vo verši stupňujú. Prechádzajú od akéhosi vzdialeného milovania Krista až po akt sebadarovania v láske. Pri tom sa ale neočakávane nestupňuje pojem panenstva smerom nadol – až po jeho stratu v darovaní. Naopak! Čím viac sa duša oddáva Kristovi, teda čím viac ho do seba prijíma, tým čistejšou sa stáva i celá osobnosť. V inom preklade tohto citátu je to ešte zreteľnejšie: „Keď ho budete milovať, budete čistá, keď sa ho dotknete, budete ešte čistejšia, keď sa mu oddáte, stanete sa pannou.“
Panenstvo teda nie je náš hrdinský výkon a naša celoživotná pýcha. V určitom veku sa tak či tak musí pretvoriť na plodnosť v tej-ktorej forme, inak sa zvráti, zakrnie. Panenskými sa stávame cez Krista. Nebojme sa ho milovať, on je „nepoškvrneným Baránkom, ktorý sníma hriechy sveta“ (4.KlA 8).

A na záver slovko pre mužov, ktorí sa dočítali až sem ;-)
List Efezanom 5,20-32: „Muži, milujte svoje manželky, ako aj Kristus miluje Cirkev a seba samého vydal za ňu..., aby bola svätá a nepoškvrnená“ (Ef.25.27).
Máte krásne povolanie!

Naspäť nahor

Naspäť na stránku povolaná


Prosme Boha za seba navzájom aby sme z lásky nesúc bremeno jedna druhej ľahšie naplnili Kristovu vôľu.“ (Klárin List Ermentrúde)

Klárin pojem sesterstva sa nezakladá na biologických zväzkoch, ale na spôsobe, akým sa žijú vzájomné vzťahy. Veľmi často zdôrazňuje modlitbu za seba navzájom, ako to dokazujú jej listy.

A mňa s mojimi sestrami ráč vo svojich modlitbách zverovať Pánovi. Veľmi nás odporúčaj i svojim sestrám.“ (2.KlA 25-26)

Ďalším aspektom žitia sesterstva je vzájomná radosť.

Ja i moje sestry sa radujeme z dobier, ktoré Pán tebe spôsobuje svojou milosťou.“ (2.KlA 25)
„Teraz píšem Tvojej láske a spolu s Tebou sa radujem a jasám duchovnou radosťou.“ (4.Kla 7)

Klára sa teší z úspechu svojej spolusestry. Tu nie je miesto na porovnávanie sa, na závisť, na konkurenciu. A tu sa dostávame ku krásnemu aspektu povolania ženy: Klára je jedinečná osobnosť vedomá si svojich vlastných milostí, ktoré prijala od Boha a preto je schopná vidieť ich aj u svojej spolusestry a tešiť sa z toho. Otvorene to i píše vo svojom prvom liste:

Keď počúvam toľkú dôstojnú zvesť o vašom svätom živote, ktorá sa dostala nielen ku mne, ale je mimoriadne rozšírená skoro po celom svete, veľmi sa radujem v Pánovi a jasám. Z toho sa môžem radovať nielen ja sama, ale všetci, čo slúžia a túžia slúžiť Ježišovi Kristovi.“ (1.KlA 3-4)

V duchovnom živote si hlavne na začiatku radi hľadáme príkladné osobnosti, ktoré nás povzbudzujú na našej ceste. Sú nimi možno i priateľky, ženy žijúce v prítomnosti, alebo i rehoľné sestry. Skôr či neskôr ale spoznáme to, čo máme rozdielne. Ak je to schopnosť modliť sa, rozumieť Sv. Písmu, vrúcnosť lásky k Ježišovi a spolusestrám, či schopnosť napredovať v duchovnom živote, môže to ľahko viesť ku vnútornej konfrontácii, k určitej duchovnej kríze. Nastanú pochybnosti o sebe samej, o svojej zbožnosti, o Božej spravodlivosti či miere jeho lásky ku mne a k tej druhej osobe... Alebo i pochybnosti o miere lásky spoločenstva ku mne a k tej druhej osobe. Táto cesta je veľmi zradná, lebo prináša rozdelenie, nie tú spomínanú radosť, ktorú prežíva Klára.

Klára vidí rozdiely medzi sestrami, ale tieto neústia do porovnávania sa a konkurencie. Klára nachádza riešenie pre tieto osobné konflikty: vzájomné dopĺňanie sa. „Podivuhodne dopĺňaš nedostatok môj i mojich sestier v nasledovaní šľapají chudobného a pokorného Ježiša Krista.“ (3.KlA 4)

Každá z nás je jedinečná a osobitne Bohom milovaná. Boh dáva každej z nás maximum – všetko – seba samého. Naša ohraničenosť je tiež v jeho pláne našej originality. Preto treba pracovať na posilnení vlastného sebavedomia z tohto pohľadu Božieho, naučiť sa milovať samu seba ako on miluje mňa. Až tak budem schopná lásky k inému človeku – k svojej sestre. „Miluj svojho blížneho ako seba samého.“ (Mk 12,31)

Klára prehlbuje sesterstvo i z pohľadu spájania sa s Ježišom: Anežka ako nevesta Ježiša Krista je zároveň jeho sestrou i matkou. Pretože je láska Kláry i Anežky k Ježišovi taká silná a rozhodná, sú si ako polovice jednej a tej istej duše – časti jedného a toho istého povolania (por. 4.KlA 1: „Polovici svojej duše a jedinečnej i výnimočnej schránke najsrdečnejšej lásky,... Anežke...“). Ich povolanie je pevným mostom cez krajiny, kultúrne rozdiely či čas. Ich povolaním Je Ježiš, ako sme to spoznali už v úvodnom dieli tohto seriálu. A preto, lebo: „Pán sám nás... dal za vzor, ako príklad a zrkadlo... i našim sestrám, ktoré Pán zavolá k nášmu povolaniu...“ (KlTest 19)

Klára nazýva vo svojom testamente sestrami dokonca už tie dievčatá a ženy, ktoré ešte len prídu, ktoré ešte len objavia svoje povolanie.

Všetky ženy, ktoré toto povolanie – Ježiša – objavia, sú si rovnocennými sestrami. A Klára je (iba) jednou z nich.

Naspäť nahor

Naspäť na stránku povolaná


Prirodzený titul, oslovenie „pani“ poukazuje na hodnosť, vznešenosť, je to úctivé oslovenie ženy. I Klára v tomto zmysle oslovuje „ctihodnú pani Anežku, dcéru najvznešenejšieho a preslávneho českého kráľa“ (1KlA 1)

Klára veľmi pozorne mapuje situáciu povolaného človeka a sprevádza ho na ceste povolania jemu prirodzeným spôsobom. Anežka nepotrebuje zmeniť svoju osobnosť, pohrdnúť svojou výchovou a svojou vznešenosťou. Potrebuje len zmeniť svoj smer, svoj cieľ.
V treťom liste k tomu čítame: „V Kristovi najctihodnejšia pani Anežka, rodná sestra slávneho českého kráľa (vláda medzitým prešla na kráľa Václava I.), ale teraz už sestre a neveste zvrchovaného Kráľa nebies“ (3KlA1).
Týmto je vlastne vysvetlený proces obrátenia sa. Obrátiť sa neznamená pretvoriť sa na úplne iného človeka, zmazať svoju minulosť a nakresliť za ňou hrubú čiaru.
Znamená to skôr: všetko, čím som, kým som sa ako človek stal, stala, čo bolo, čo je, vnímať ako hodnotu v službe nasledovania Krista. Z tohto pohľadu sa tiež ukáže, čo je zbytočné, čo už „doslúžilo“ alebo čo sa už nehodí, čo už nie je úctivé. A tak keď k Anežkinmu titulu „dcéra českého kráľa“ patrili bohatstvo a sláva, prirodzene patrí k Anežkinmu titulu „dcéra Kráľa kráľov, najctihodnejšia nevesta Ježiša Krista a preto najvznešenejšia kráľovná“ - chudoba. Pretože:
„takýto veľký Pán – Kristus, vstúpil do panenského lona a chcel sa objaviť na svete ako opovrhovaný, núdzny a chudobný...“ (1KlA 19)


Pravé bohatstvo a vznešenosť.


Pokračujme v citáte (1KlA 20): „...aby ľudia, ktorí boli veľmi chudobní a biedni a trpeli veľkým nedostatkom nebeskej potravy, v ňom sa stali bohatými vlastnením nebeských kráľovstiev.“(1KlA 25): „Pán sľubuje a daruje nebeské kráľovstvo jedine chudobným, lebo dokiaľ milujeme časnú vec, strácame plod lásky.“ - to znamená Ježiša (porov. 1KlA 19 – Ježiš ako plod v Máriinom lone.)
„Lebo je to veľká a chvályhodná výmena: opustiť časné za večné, zaslúžiť si nebeské za pozemské, dostať stonásobne za jedno a zdediť blažený život bez konca.“ (1KlA 30)
„Keďže vy ste si väčšmi cenili pohrdnutie svetom než pocty, väčšmi chudobu než dočasné bohatstvá... hodne ste si zaslúžili, že vás nazývajú sestrou, nevestou a matkou Syna najvyššieho Otca a slávnej Panny.“ (1KlA 22a.24)
Z uvedených citátov vyplýva, akým spôsobom človek dosahuje úctu, vznešenosť a akým sa stáva hodným titulu pán, pani. Je to len a jedine titul vychádzajúci z našej hodnosti ako Božie deti. A odtiaľ pochádza i naše pravé sebavedomie.
Klára bola veľmi sebavedomou ženou a vedie k tomu i Anežku a svoje sestry. Sebavedomou v nasledovaní Krista. Keď sa jej pápež Inocent IV. pokúšal vnútiť  majetky a oslobodenie od sľubu chudoby, odpovedala mu: "Za žiadnych okolností nechcem byť oslobodená od nasledovania Krista." A držala hladovku až kým pápež svoje pokusy nevzdal. Človek, čo rozhodne nasleduje Pána v jeho šľapajách, ktorými sa on sám preukázal ako Pán neba i zeme - krokmi chudoby a pokory (porov. 3KlA 24) - smie mať nezlomnú sebadôveru a hrdosť z presvedčenia o pravde Božích prisľúbení, že on sám cez nás koná. Táto hrdosť je o 180° odlišná od pýchy.
I Klára to jasne rozlišuje: „Ktože by sa potom s odporom neodvracal od úkladov nepriateľa ľudstva, ktorý sa pýchu chvíľkovej a pominuteľnej slávy pokúsi vydávať za niečo, čo je väčšie ako nebo? ... Už jediná veriaca duša je príbytkom a trónom Stvoriteľa, a to jedine pre lásku, ktorá bezbožným chýba.“ (3KlA 20)
„V tom sú niektorí svetskí králi a kráľovné na omyle; a hoci ich pýcha sa bude vyvyšovať až po nebo a ich hlava sa bude dotýkať oblakov, nakoniec zaniknú ako hnoj“. (3KlA 27)

Naspäť nahor

Naspäť na stránku povolaná


„Z Božieho vnuknutia ste sa stali dcérami a služobnicami najvyššieho zvrchovaného Kráľa, nebeského Otca a zasľúbili ste sa Duchu Svätému zvoliac si život podľa dokonalosti evanjelia“ (Forma vivendi – spôsob života pre Kláru od sv. Františka, 1. Verš).

Kto si volí rehoľný život, volí si pretváranie potrieb a aspektov ľudského života na hodnoy duchovné. František píše túto prvú regulu pre Kláru a jej sestry už po onom silnom zážitku, kedy odovzdáva na námestí všetky svoje šaty svojmu otcovi a nahý vyznáva, že jeho otcom je odteraz Otec Nebeský. František vstupuje do synovstva voči Bohu rozhodným nasledovaním Krista a Klára to urobí tiež. Na ich pozemstkých rodičoch vidíme, že títo na jeden a ten istý krok reagujú úplne rozdielne. Františkov otec zatrpkne a stratí tak svojho syna; Klárina matka neskôr sama vstúpi do Klárinho spoločenstva a stane sa tak jej sestrou – a dcérou Nebeského Otca nasledovaním Krista.

Pre rodičov je zvyčajne tento krok veľmi ťažký a len zriedka dokážu pochopiť toto pretvorenie zväzku syn/dcéra – otec/matka na hodnotu duchovnú. Pre povolaného človeka ale platí: Nie som zodpovedný ani vinný za reakciu mojich rodičov. Ich vlastná reakcia, ich vlastné rozhodnutie spôsobí, či ma stratia, alebo naopak získajú. A keby ma i v tom zmysle získali, že by som sa kvôli nim nerozhodol-nerozhodla pre túto cestu pretvárania, stratili by ma – a to duchovne.

Prijať premenu telesných detí na deti Nebeského Otca je niekedy i dlhoročný proces a veľkou pomocou by pre rodičov mohlo byť primerané duchovné sprevádzanie.

Napodobňovateľka dokonalého Otca.

Dcére Kráľa Kráľov, služobnici Pána Pánov... Anežke, Klára, neužitočná a nehodná služobnica chudobných paní... praje žiť vždy v najvyššej chudobe. Ďakujem štedrému darcovi milosti... že ťa ozdobil toľkými... znakmi takej veľkej dokonalosti, že ako horlivá napodobňovateľka dokonalého Otca si zasluhuješ, aby si sa stala dokonalou, žeby jeho oči na tebe nevideli nič nedokonalé.“ (por. 2KlA 1-4)

Prvý krok je urobený: Prijatie vzťahu dcéra-Nebeský Otec. Ale ako sa tento vzťah vytvára a žije? Evanjelisti, hlavne sv. Ján, neúnavne vysvetľujú, ako to bolo u Ježiša. Ježis ako Syn s Otcom tvoril dokonalú jednotu. Ježiš je zosobnením Boha na Zemi, v Ježišovi sa Boh stal človekom. Tým, ako žil, nám dal jasný príklad, ako sa i my staneme Božími synmi a dcérami. Klára píše: „To je tá dokonalosť, ktorou sa s tebou spojil sám Kráľ v svadobnej komnate kde sedí slávny na hviezdnom tróne, pretože si pohrdla vznešenosťou pozemského kráľovstva a odmietla ponuky na cisárske manželstvo ako menej dôstojné (hmotné hodnoty) stala si sa nasledovateľkou presvätej chudoby v duchu veľkej pokory a najvrúcnejšej lásky (duchovné hodnoty) a šla si oddane v šľapajach toho, s ktorým si si zaslúžila spojiť sa svadbou.“ (2.KlA 6-7)

Kroky chudoby, pokory a lásky sú dokonalosťou evanjelia a evanjelium je Ježiš.

Chudoba, pokora a láska Nebeského Otca.

Pri čítaní Biblie je nápadné, ako sa Boh dáva človeku spoznať stále bližšie a bližšie. Zo všemohúceho Stvoriteľa, silného a strašného Boha, ktorého sa starozákonný človek bojí, sa v knihe Exodus stáva Boh, ktorý sprevádza svoj vyvolený ľud a uzatvára s ním večnú zmluvu. V pozornosti Božej stoja predovšetkým chudobní, siroty a vdovy. Boh sa stáva Bohom „malých ľudí“ a zastáva sa ich. V Ježišovi Kristovi sa Boh napokon sám stáva týmto malým – človekom. Boh Otec sa stáva chudobným, lebo v človečenstve Syna zanecháva svoje Božstvo. Boh Syn prijíma túto premenu v pokore. Boh - Duch Svätý napokon napĺňa Božie zbližovanie sa človeku aktom lásky – Boh za človeka zomiera na kríži, prekonáva podsvetie a smrť svojim zmŕtvychvstaním.

Tento proces konkrétne a definitívne viditeľný na živote Ježiša Krista nám ukazuje, ako môžeme chudobu, pokoru a lásku uskutočniť v našom živote – a tak splniť naše povolanie nasledovania Krista a teda evanjelia.

Naša chudoba spočíva v našom človečenstve. Sme ohraničení, nespĺňame svoje vlastné ideály, a stretávame sa s tým i u druhých. I v kláštore. Len zčasti a akosi stále odznova sa pokúšame o to, čo by sme mali žiť. A je to tak celý náš život. Len v pokore sa dá naša nedokonalosť prijať – a práve týmto pokorným prijatím a stálen novou odhodlanosťou a vôľou sme na ceste dokonalosti evanjelia. Ježiš neobrátil celý svet. Pod jeho krížom zostala napokon len hŕstka jeho nasledovníkov a učeníci ušli. Sv. František na sklonku svojho života hovorí: Bratia, začnime konečne, doteraz sme nič neurobili...

Známy nádherný Hymnus na lásku v 1. liste Kor 13, 1-8 nám napokon ukazuje, ako sa žije tá láska, ktorá má silu spasiť svet. Ak sa necháme vo všetkom viesť touto láskou – Duchom Svätým, ak sme jej otvorení v našej chudobe a pokore a ona predychuje všetko v našom živote, zostávame Božími dcérami, Božími synmi „Veď všetci, ktorých vedie Boží Duch, sú Božími synmi.“ (Rim 8,14) a napĺňa nás Jeho vlastná dokonalosť, lebo sme mu podobní: On sám sa nám stal podobným v Ježišovi Kristovi a v ňom nás pripodobňuje sebe v neustálom každodennom duchovnom pretváraní.

pokorou, silou viery a rukami chudoby objímaš nesmierny poklad ukrytý v poli sveta a ľudských sŕdc,... toho, skrze ktorého z ničoho povstalo všetko; a... pokladám ťa za spolupracovníčku samého Boha a za tú, ktorá dvíha klesajúce údy jeho nevýslovného tela.“ (3 KlA 7-8)

Naspäť nahor

Naspäť na stránku povolaná


Vo všetkých svojich listoch nazýva Klára v oslovení seba samu služobnicou. „Klára, nehodná slúžka Ježiša Krista a neužitočná služobnica paní uzatvorených v kláštore sv. Damiána, vaša vo všetkom podriadená služobnica...“ (1.LAnez 1) 

Tento pojem nie je lacnou vizitkou pokory. Je to vyjadrenie veľmi dôležitého postoja človeka v službe evanjeliu – teda Kristovi a je to i spôsob, ako človek privedie svoje povolanie k plnosti – k zaslúženiu trvalých hodnôt. Deje sa to troma krokmi v troch vzťahoch: službou, slúžením, zaslúžením si - voči Bohu, voči sebe samému a voči svojim blížnym. Vo svojom požehnaní píše Klára: „Buďte vždy milovníčkami Boha, svojich duší a všetkých svojich sestier a vždy horlivo zachovávajte, čo ste sľúbili Pánovi“ (PozKl 14-15).

Čo je služba?

Klára nazýva celý život vo svojom povolaní službou Kristovi. Teší sa z Anežkinej voľby - a nie sama: „veľmi sa radujem v Pánovi a jasám. Z toho sa môžem radovať nielen ja sama, ale všetci, čo túžia slúžiť Ježišovi Kristovi!“ (1LAnez 4)

Služba začína planúcou túžbou po Kristovi: „upevňujte sa vo svätej službe, započatej planúcou túžbou po chudobnom Ukrižovanom...“ (1 LAnez 13)

A pokračuje vytrvalosťou:
„Z celej plnosti srdca miluj Boha i Ježiša Krista, jeho Syna, ukrižovaného za nás hriešnych, a nech sa z tvojej mysle nikdy nevytratí spomienka na neho; rozjímaj stále o tajomstvách kríža a úzkostiach Matky stojacej pod krížom. Modli sa a bdej neustále. Dielo, ktoré si dobre začala, stále dovršuj, službu, ktorú si na seba vzala, tú vo svätej chudobe a úprimnej pokore plň. Neboj sa, dcéra, Boh je verný...“ (List Ermentrúde 11-15; porov. tiež 2 LAnez 10-14).

Bohu slúžim teda nasledovaním Krista v šľapajach chudoby, pokory a lásky, ako sme to videli v predchádzajúcom dieli článku. „...upevňujte sa vo svätej službe, započatej planúcou túžbou po chudobnom Ukrižovanom, ktorý pre nás všetkých podstúpil utrpenie kríža, vytrhol nás z moci kniežaťa tmy, v ktorej sme boli držaní, spútaní okovami pre prestúpenie prvých rodičov, a zmieril nás s Bohom Ocom“ (1LAnez 13-14). Za túto službu si zaslúžim byť podobne ako Anežka „hodná, že Vás nazývajú sestrou, nevestou a matkou Syna najvyššieho Otca a slávnej Panny“ (LAnez 1,24). Čiže iba cez službu sa dostávame ku všetkým tým ostatným aspektom povolania ženy.

Pozrime sa teda na túto tému bližšie.
Žena sa stáva naozajstnou ženou v službe a hoci to isté platí i o mužovi, druh služby ženy je iný, jej zodpovedajúci.
Čo je táto služba? Klára ju vníma z príkladu Márie, Ježišovej Matky. „Hľa, služobnica Pána, nech sa mi stane podľa Tvojho slova.“ Čítame v Lk 1,38. Žena sa otvoreným (schopným prijatia, počatia) postojom voči službe Bohu stáva jeho príbytkom, nosí ho duchovne, a tak ho i duchovne „rodí“ - prináša do tohto sveta. Toto je ženský spôsob kňazskej služby („Ale vy ste vyvolený rod, kráľovské kňazstvo, svätý národ...“ 1.Pt 2,9).

Svojej vlastnej duši slúžim predovšetkým miernosťou: „Keďže však ani naše telo nie je z bronzu, ani naša sila silou skaly, dokonca sme krehké a náchylné na všetku telesnú slabosť, žiadam ťa a v Pánovi prosím, najmilšia, aby si sa múdro a uvážlivo vzdala určitej neuváženej a nemožne prísnej zdržanlivosti, ... aby si živá svojím životom velebila Pána, aby si Pánovi predkladala rozumnú bohoslužbu a svoju obeť vždy posolenú“ (3 LAnez 38-42).

Služba je teda službou životu, nie je nerozumnou obetavosťou a obetou – a to ani z tých najzbožnejších pohnútok. Moje povolanie musí slúžiť k dobru druhým, ale i mne samej. Takto si zaslúžim život. Keď moja služba pácha skôr škody, tak je na mieste úprimné a pravdivé „nie“. Naučiť seba samú, svojich blízkych či svoje spoločenstvo akceptovať moje vlastné hranice je niekedy veľmi náročným umením, lebo tomu stoja v ceste všelijaké očakávania. Konieckoncov ale sme samé zodpovedné za naše povolanie a často stačí dobrá vôľa, teda ten žene vlastný postoj otvorenosti: „Nech sa (tej, ktorá z Božieho vnuknutia príde k nám a bude chcieť prijať tento život) povedia slová svätého evanjelia, aby išla a predala všetky svoje veci a usilovala sa ich rozdať chudobným. Ak to nebude môcť urobiť, stačí jej dobrá vôľa“ (z regule sv. Kláry 1,8-9).

Svojim blížnym slúžim modlitbou a skutkom. Službou vzájomnej modlitby si zasluhujeme navzájom vytrvalosť, milosrdenstvo a spásu. „...Nástojčivo prosím, aby ste mňa, svoju služobníčku, hoci neužitočnú, a ostatné vám oddané sestry... odporúčali v svojich presvätých modlitbách, pomocou ktorých si môžeme zaslúžiť milosrdenstvo Ježiša Krista, aby sme si zároveň spolu s vami zaslúžili tešiť sa z večného videnia“ (1LAnez 33-34).

Služba modlitby je i aktom vzájomnej lásky a tak naplnením evanjelia: „Prosme Boha za seba navzájom; tak totiž, jedna druhej nesúc bremeno lásky, ľahšie naplníme Kristov zákon“ (LErm 17).

Službou v skutkoch si navzájom pomáhame v povolaní a zasluhujeme si jeho naplnenie: „Ako nám Pán dal nášho... otca Františka za nášho zakladateľa, pestovateľa a pomocníka v Kristovej službe... tak zverujem a zanechávam svoje terajšie i budúce sestry nástupcovi nášho otca Františka a celému Rádu, aby nám vždy boli na pomoci, žeby sme stále viac rástli v službe Bohu a najmä aby sme čo najlepšie zachovávali presvätú chudobu“ (Testament 48.50-51).

Veľmi pekne Klára vyjadruje plody služby medzi nadriadenými a podriadenými: „Prosím aj tú, ktorá bude v službe viac sestrám, aby sa usilovala vynikať nad ostatnými skôr čnosťami a svätými mravmi než úradom, aby jej sestry, strhnuté jej príkladom, ju poslúchali nielen z povinnosti, ale skôr z lásky“ (KlTest 61-62.) Toto pomôže i samotnej predstavenej, ktorá „keď bude vidieť lásku, pokoru a jednotu, ktorú majú sestry navzájom, bude ľahšie niesť každé bremeno, ktoré z povinnosti úradu znáša, a to, čo je ťažké a trpké, sa jej pre ich sväté správanie obráti na sladkosť“ (por. TestKl69-70).

K tomuto Klára vyprosuje požehnanie: „Prosím nášho Pána Ježiša Krista..., aby vám nebeský Otec dal a potvrdil toto svoje najsvätejšie požehnanie na nebi i na zemi: na zemi tým, že vás rozmnoží v milosti a vo svojich čnostiach medzi svojimi služobníkmi a služobnicami vo svojej bojujúcej Cirkvi; a v nebi tým, že vás vo svojej víťaznej Cirkvi vyvýši a oslávi medzi svojimi svätcami a sväticami.“ (PozKl 7.8-10)

Naspäť nahor

Naspäť na stránku povolaná


Pojem duchovné materstvo sa používa často ako alternatíva k materstvu fyzickému. Ale skúsenosť fyzického pôrodu je pre ženu i hlbokým duchovným zážitkom: jej telo sa  pôsobením sily, ktorú ona sama nemôže ovplyvniť, otvára a darúva svetu nový život.

Sv. Klára vychádza z obrazov fyzického materstva, aby popísala tajomstvo materstva duchovného, ktoré je založené na živote v panenstve. Toto materstvo sa uskutočňuje dvoma smermi: Voči Ježišovi Kristovi a voči druhým ľuďom. „Ste nevestou, matkou a sestrou môjho Pána Ježiša Krista.“ (1 LAnez 12) 

Tu máme prvý smer duchovného materstva: Nosiť pomocou tajomstva našej ženskosti Krista a prinášať ho, „rodiť“ do tohoto sveta:
„A ako ho (Ježiša) nosila slávna Panna panien telesne, tak i ty, kráčajúc v jeho šľapajach, najmä v pokore a chudobe, môžeš ho v čistom a panenskom tele vždy a bez akejkoľvek pochybnosti nosiť duchovne, nechať spočívať v sebe toho, v ktorom spočívaš ty aj všetko ostatné, a tak vlastniť to, čo v porovnaní s ostatnými pominuteľnými majetkami tohto sveta budeš vlastniť oveľa trvalejšie.“ (3 LAnez 24)

Krokmi pokory, chudoby v láske vchádza do nás sama láska – Boh v podobe Ježiša. Je to fáza počatia. Nasledovaním tejto cesty sa napĺňa naša úloha, naše povolanie k materstvu. Tu sme blízučko k Najsvätejšej Trojici, dostávame účasť na Božom diele, na „Božom povolaní“ - na tajomstve stvorenia. Stávame sa Bohu podobné, ako sme to videli už v 4. dieli tohto seriálu „Dcéra“.
„Hodne ste si zaslúžili, že vás nazývajú sestrou, nevestou a matkou Syna najvyššieho Otca a slávnej Panny.“ „A to jedine pre lásku..., ako o tom hovorí Pravda: Kto miluje mňa, toho bude milovať môj Otec; aj ja ho budem milovať , prídeme k nemu a urobíme si uňho príbytok.“ (3LAnez 22-23)

Kláriným obrazom úspešne naplneného povolania k materstvu je Mária, Ježišova matka, a vo svojich listoch vysvetľuje Anežke, ako je to možné i pre ňu.
Matkou Ježiša Krista vo svete tu a teraz sa môže stať každá ľudská duša. Nechať Ježiša pôsobiť vo svojom vnútri, byť mu malou izbietkou, kde môže prebývať, kde môže konať podľa svojej vôle, splní požiadavku povolania ženy – nastáva fáza tehotenstva. A Klára to vie u svojej sestry a duchovnej dcéry oceniť: Anežka svojou voľbou získala oboje, byť pannou i matkou Ježišovi Kristovi. Vidíme tu i dva smery plodnosti, narodenia: kontemplatívny a aktívny. Kto sa nechá naplniť Božím Slovom, kto ho v sebe nosí (kontempluje), napokon ho darúva svetu v ohlasovaní a svedectve života.
„Úplne miluj... Syna Najvyššieho, ktorého porodila Panna a po jeho pôrode Pannou ostala. Primkni sa k jeho najsladšej Matke, ktorá porodila takého Syna, ktorého nemohli obsiahnuť nebesá, ale ona ho prijala do „uzavretia“ svojho svätého lona a nosila v panenskom živote.“ (3 LAnez 15.17-18)

Druhým smerom duchovného materstva je byť matkou iným. Klára seba samú označuje za duchovnú matku pre Anežku i svoje sestry a zároveň prijíma materstvo Anežky ako jej duchovná dcéra.
„Pani Anežke, svojej najdrahšej matke a medzi všetkými ostatnými výnimočnej dcére, Klára...“ (4 LAnez 1)
„Ó, matka a dcéra,... hoci som ti nepísala tak často, ako po tom rovnako tvoja i moja duša túži a istým spôsobom si praje, nediv sa, a vôbec never, že by oheň lásky k tebe vnútri tvojej matky už nehorel tak vrúcne.“ (4 LAnez 4-5)

I úrad abatyše popisuje Klára ako spôsob duchovného materstva. Z jej slov vidíme, že do tejto oblasti patrí i telesná starostlivosť o dobro a potreby druhých.

„Vo vzťahu k sestrám nech je (sestra, ktorá je v úrade) prezieravá a uvážlivá ako dobrá matka ku svojim dcéram, najmä nech sa usiluje... postarať sa o každú podľa jej potrieb. Nech je natoľko dobrotivá a ku všetkým otvorená, aby jej spokojne mohli vyjaviť svoje potreby a v každom čase sa s dôverou na ňu obrátiť, keď sa im to bude vidieť prospešné ako pre seba, tak aj pre ostatné sestry.“ (KlTest 63-66)

U sv. Františka vidíme tiež niečo podobné: Vo svojej reguli pre pustovne píše: "Tí, čo chcú nábožne ostávať v pustovniach, nech sú traja, nanajvýš štyria bratia. Dvaja z nich nech sú matkami a nech majú dvoch synov, alebo aspoň jedného. Tí dvaja, ktorí sú matkami, nech žijú životom Marty a dvaja synovia nech žijú životom Márie." (PuReg1)

Duchovné materstvo je povolaním, ktoré vyžaduje našu celú ženskosť. Na záver tohto dielu nechám prehovoriť pápeža Františka, ktorý to viac ako trefne vyjadruje vo svojom príhovore rehoľným sestrám pri generálnej audiencii predstavených katolíckych ženských reholí 8. mája 2013:

Panenstvo je „cennou charizmou“, rozširuje slobodu darovať sa Bohu a druhým. „Panenstvo pre Nebeské Kráľovstvo ukazuje, že  emocionálna náklonnosť má svoje miesto v zrelej slobode a je znamením budúceho sveta, aby nechalo stále viac zažiariť prvenstvo Boha. Ale, prosím, plodné panenstvo; panenstvo, ktoré plodí Cirkvi duchovné deti. Bohu zasvätená je matkou, musí byť matkou a nie starou dievkou! Prepáčte,“ dodáva pápež improvizačne, „ale toto materstvo, táto plodnosť zasväteného života je dôležitá. Táto radosť duchovnej plodnosti nech naplní vaše bytie: buďte matky, ako matka Mária a matka Cirkev. Máriu nemôžeme pochopiť bez materstva. Ste ikonou Márie - Matky Božej a ikonou Cirkvi.“
Amen. :-)

Naspäť nahor

Naspäť na stránku povolaná


Klára nie je svetu odcudzená askétka a nevyžaduje to ani od Anežky. Obe sestry vedia, čo je to túžba byť krásnou a bravúrnym spôsobom využívajú túto soju ženskú vlastnosť v službe svojho povolania – v službe kontemplácie Ježiša – ženícha.

Ku každej neveste patrí zrkadlo. Chce sa v ňom kochať svojou krásou, upravuje sa pri pohľade doň, aby vo svoj veľký deň vyzerala dokonalo, aby svojmu ženíchovi takpovediac „vyrazila dych“, aby v ňom vzbĺkla túžba a láska v ešte väčšej miere.

Klára ako šľachtičná i Anežka ako kráľovská dcéra poznali zrkadlo. V 12. storočí, kedy obe žili, si ho mohli dovoliť len zámožní ľudia. Zrkadlo tvorila platňa z vylešteného vzácneho kovu, napr. medi. Zaujímavé je, že Klára túto vzácnosť nepovažuje za opovrhnutiahodnú. Nehovorí Anežke: Zahoď zrkadlo, je to nástroj márnivosti. Naopak – hovorí jej: Pozeraj sa do zrkadla! Ale ako sme to už u Kláry zvyknuté – nemyslí tým nejaký predmet. Používa pojem zrkadla ako metaforu, aby Anežke ukázala cestu kontemplácie. Zrkadlom je totiž Ježiš sám.

„Upriam svoju myseľ na zrkadlo večnosti, upriam svoju dušu na odblesk slávy, upriam svoje srdce na zjavenie božskej podstaty a kontempláciou sa celá premeň v obraz jeho božstva, aby si sama pocítila, čo pociťujú priatelia, keď zakúšajú skrytú sladkosť, ktorú sám Boh od počiatku pripravil tým, ktorí ho milujú. A nikoho z tých, čo chytajú do osídel svojich slepých milovníkov v tomto klamnom a zmätenom svete, si vôbec nevšímaj, aby si úplne milovala toho, čo sa celý z lásky daroval tebe, ktorého krásu obdivuje slnko i mesiac a ktorého odmeny a ich vzácnosť a veľkosť nemajú konca. Chcem povedať Syna Najvyššieho...“ (3LAnez 12-17a)

Klára rozlišuje tri podmienky pre kontempláciu – sústredenosť mysle (myšlienok), duše (vnútorného priestoru) a srdca (cítenia) - teda celej osoby. „Kontempláciou sa  celá premeň v obraz (= zrkadlo) jeho božstva“, to zn. staň sa mu podobná (por. diel „Dcéra“.)

Vo svojom štvrtom liste dáva Klára návod, ako sa táto premena uskutočňuje. Klára prekvapuje jednoduchosťou týchto krokov!

Keď stojíme pred zrkadlom, vidíme svoju vlastnú tvár. Tu začína i kontemplácia: Pozorovať svoju vlastnú tvár v zrkadle, ktorým je Ježiš.

„Do tohto zrkadla sa denne dívaj, kráľovná, nevesta Ježiša Krista, a v ňom svoju tvár neprestajne pozoruj, aby si sa tak celá, zvnútra i zvonka, vyzdobila, odetá a zahalená pestrým šatom, ozdobená súčasne kvetmi i rúchom všetkých čností, ako sa patrí, veď si dcéra a predrahá nevesta najvyššieho Kráľa“ (4.LAnez 15-17)

Normálne zrkadlo ukazuje moju tvár skreslene, prevrátene: ľavá polovica mojej tváre je z „pohľadu zrkadla“ pravá a naopak. Zrkadlo mi teda neukazuje moju pravú tvár! Je nepravé, je „pokazené“, neukazuje jasne, čo je pri predstave zrkadla ako vylešteného kovu ešte pochopiteľnejšie. Keď ale pozorujem svoju Tvár v Ježišovi, zrkadle bez úhony, bez kazu, bez poškvrny, uvidím moju pravú tvár – uvidím seba samú tak, ako ma vidí Ježiš. Uvidím sa z pohľadu lásky. Kontemplácia nie je nič iné ako zjednotenie sa v láske. Pohľadom na lásku – na Ježiša – vnímam pohľad lásky, ktorý vo mne vzbudí lásku. Pohľad, pozorovanie, zahľadenie sa a odpoveď lásky na lásku sú kroky kontemplácie podľa sv. Kláry. A nimi sa stávame nevestami Ježiša Krista.

„Pritom toto zrkadlo, položené na dreve kríža, samo vyzývalo okoloidúcich, aby nad tým uvažovali, hovoriac: Vy všetci, čo idete po ceste, pozrite a hľaďte, či je bolesť ako bolesť moja. Odpovedzme teda tomu, ktorý volá a narieka, jedným hlasom, jedným duchom: V pamäti si to budem pripomínať a moja duša bude veľmi skľúčená.

Žiarom tejto lásky sa teda neustále čoraz viac roznecuj, ó, kráľovná nebeského Kráľa!“ (4LAnez 24-27)

Čo presne vidíme v zrkadle - čo sa deje pri kontemplácii? Odpoveď už poznáme: sú to kroky chudoby, pokory a lásky :-) "Stala si sa nasledovateľkou presvätej chudoby v duchu veľkej pokory a najvrúcnejšej lásky a šla si oddane v šľapajach toho, s ktorým si si zaslúžila spojiť sa svadbou" (2LAnez 7)

Čítaj nasledovné citáty, akoby si hľadela do zrkadla (vyskúšaj si hneď tu a teraz  kontempláciu ;-) - čo hovoria o tebe?

"V tomto zrkadle žiari blahoslavená chudoba, svätá pokora a nevýslovná láska, ako to budeš môcť s Božou milosťou kontemplovať na celom zrkadle.

Na začiatku tohto zrkadla si všimni chudobu toho, ktorý bol uložený v jasliach a zavinutý do plienok. Aká to obdivuhodná pokora, aká úžasná chudoba! Kráľ anjelov, Pán neba a zeme je uložený v jasliach.

Uprostred zrkadla zas pozoruj pokoru, alebo aspoň blahoslavenú chudobu, námahy bez počtu a trápenia, ktoré podstúpil za vykúpenie ľudského rodu.

A na konci tohto zrkadla sa zahľaď na nevýslovnú lásku, s akou chcel trpieť na dreve kríža a na ňom i zomrieť tou najpotupnejšou smrťou." (4LAnez 18-23)

 

Zjednotenie sa v láske.

Na tomto mieste sa uzatvára kruh celého seriálu, ktorý začal rozjímaním o panenstve. Panna a nevesta majú veľa spoločného, i keď stojí jeden pojem úplne na začiatku cesty – tak povediac ako predpoklad pre všetky ostatné kroky – a druhý pojem na konci. Predstavme si to ako kruh – jedno vyplýva z druhého a posledné sa prelína do prvého...

Panenstvo sa naplní v darovaní, dosiahne v ňom svoj zmysel. Ani rehoľný život by nemal zmysel, keby v ňom neexistovala cesta tohoto naplnenia sa. Budem teraz hovoriť o niečom, čo nazývam „panenské milovanie“. Je to taká nádherná skúsenosť, že napokon budem musieť podobne ako Klára zložiť pero v nemom úžase, lebo žiadne slová nedokážu popísať jeho krásu.

„keď k tomu budeš kontemplovať jeho (zrkadla – Krista) nevýsloviteľnú blaženosť, bohatosť a večnú slávu a vzdychať od veľkej túžby srdca a lásky, zvoláš: Priviň si ma k sebe, bežme spolu vo vôni tvojich mastí, nebeský Ženích! Budem bežať a neochabnem, až kým ma nevovedieš do vínnej pivnice, kým ľavica tvoja nebude pod mojou hlavou a tvoja pravica ma šťastlivo neobjíme a ma nepobozkáš najobšťastňujúcejším bozkom svojich úst.“ (4LAnez 28-32)

Klára tu cituje pieseň piesní (1,4; 2,4; 2,6; 1,2). Kto sa touto knihou Biblie už zaoberal, asi žasol, že sa niečo také v Biblii vôbec vyskytuje. Ale nie je túžba po zjednotení sa v láske jednou z najhlbších a najdôležitejších v živote? V prvom dieli seriálu – „Panna“ som v úvode spomenula, že svet dnes nemá žiadne zábrany hovoriť i o telesnej láske. Rozdiel však spočíva v tom, či sa o nej hovorí z postoja hriechu, alebo panenstva. Či hovorí o skúsenosti erotickej, alebo mystickej. Akt darovania sa v láske je mystickým zážitkom, lebo je to účasť na stvoriteľskom pôsobení Boha – na potencii. Podľa toho, za akých okolností sa tento akt prežíva, ženu zneucťuje, zraňuje, alebo z nej činí krásnu nevestu – panenskú nevestu. Vo vzťahu k Ježišovi, ženíchovi našich duší, ktorý ich obdarujúc sebou samým očisťuje a robí nádhernými je naše panenstvo najkrajším aktom lásky, aký vôbec existuje.

„Čo ešte dodať? Nech o láske k tebe telesný jazyk radšej mlčí; nech o tom povie a nech prehovorí jazyk ducha.“ (4.LAnez 35)

Naspäť nahor

Naspäť na stránku povolaná


Poslednú kapitolu chcem venovať niečomu, čo tu i tam v ostatných dieloch akoby úchytkom zaznelo, skromne a pokorne. A pritom to tvorí v podstate celý základ pre naplnenie povolania ženy a priestor pre jeho uskutočnenie, ak ho chceme žiť nielen prirodzene, ale i milostne. Chcem hovoriť o Cirkvi, ktorej sme „ikonou“ (ako to povedal aj pápež František).

Chcem hovoriť o Cirkvi – Neveste Baránka. Cirkev sa odjakživa prirovnáva k žene – má teda vlastnosti ženy i jej povolanie. Je nám, veriacim, sestrou, matkou, je nám i dcérou, lebo sme zodpovední za to, ako sa prezentuje; je nám paňou i služobnicou – v jej rozhodnutiach a v tom, čo nám darúva a sprostredkúva: Ježiša a jeho učenie.

V podstate môžeme začať celý seriál čítať od začiatku s predstavou, že čítame o povolaní Cirkvi. Urob to, ak máš voči Cirkvi pochybnosti! V čase dezorientácie, čo vlastne Cirkev je, v čase, kedy z nej médiá robia len akúsi skostnatelú inštitúciu, je nesmierne nutné vidieť Cirkev tak, ako ju vidí Ježiš. Postavme svoj obraz Cirkvi do tohto zrkadla! Je to Nevesta Baránka, ktorý za ňu položil svoj život a ktorý ju naveky miluje. Staňme sa milovníčkami tej, ktorú miluje Ježiš! Staňme sa životom nášho povolania Cirkvi i sebe navzájom pannami, sestrami, paniami, dcérami, služobnicami, matkami a ako nevesty „spievajme novú pieseň a nasledujme Baránka kamkoľvek ide" (4LAnez 3).

„A aby som použila vlastné slová apoštola, pokladám ťa za spolupracovníčku samého Boha a za tú, ktorá dvíha klesajúce údy jeho nevýslovného tela“ = Cirkvi (3LAnez 8).

Sr. Veronika Karaffová OSC

Naspäť nahor

Naspäť na stránku povolaná



  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .