Kapitoly 1. časti: Úvod. / „Nechcem nastúpiť na Titanik“, alebo: Majú kláštory budúcnosť? / „Chcem vstúpiť do kontemplatívneho kláštora – ktorý má, prosím, povolania?“  / „Ja nechcem len fungovať podľa hodiniek, ale mať i čas pre seba!“ / Povolanie sa žije zvnútra.

Kapitoly 2. časti: „A rozprávajú sa sestry spolu niekedy o Ježišovi?“ / „Ja tie sestry vlastne ani nepoznám.“ / „Žijem tu vlastne presne tak isto, ako som žila vo svete?“. / „A nahnevajú sa sestry niekedy?“/ „Veľmi si želám aby ma tu niekto aspoň občas objal!“ / „Ja tu chcem milovať“. / „Čo urobí sestra, ktorej sa nevodí dobre? Je osamotená?“

Kapitoly 3. časti: "Rozdiel medzi probácou a formáciou" / "Čas" / "Vyučovanie" / "Priebeh probácie" / "Súhrn dynamiky úspešnej probácie"

Kapitoly 4. časti: "Radosť na ceste povolania" / "Radosť z Ježiša" / "Radosť z napredovania" / "Radosť z lásky" / "Radosť zo spoločenstva"


Úvod.
Milí návštevníci našej stránky. V nasledujúcich článkoch sa chcem venovať rozličným témam, ktoré nevyhnutne patria do obdobia hľadania povolania. Môj duchovný vodca rád vravieval: „Krok do kláštora je krokom do tmy.“ Mal pravdu. Človek sa vydáva na úplne novú, dosiaľ len tušenú cestu a prijíma na seba výzvu formácie, ktorá ho pred sebou samým ukáže dosť často v úplne inom svetle, ako sa videl doteraz... Vedie ho temnotami jeho vlastného vnútra, aby začal byť citlivý na pravé svetlo. „Krok do tmy“ ale nemusí ústiť do nečakaného šoku, nemusia sa zrazu odhaliť priepasti a hlbiny, o ktorých kandidát/ka či spoločenstvo predtým netušili. V dobe poznávania konkrétneho kláštora majú byť na ceste ako pútnici dvaja: Kandidát/ka i spoločenstvo. Oboch má hľadanie pretvárať, dopĺňať, obohacovať i preskúšať. A pretože mladý človek vlastne ani nevie, čo ho čaká, na čo sa má a môže pýtať, čo je dôležité, lebo ešte „na tej druhej strane“ nebol, budem sa teda v nasledujúcich článkoch venovať týmto témam. Budem písať o tom, čo poznám – o kontemplatívnych kláštoroch, ale možno ti články poslúžia i ak premýšľaš o povolaní do nejakej činnej rehole. Dúfam teda, že ti články prinesú v každom prípade aký-taký osoh ;-).

„Nechcem nastúpiť na Titanik“, alebo: Majú kláštory budúcnosť? „Ak niekto chce stavať vežu, či si najprv nesadne a neprepočíta náklad, či má na jej dokončenie?“ (Lk 14,28).
Kláštory starých kontemplatívnych rádov vymierajú. Tento trend je viditeľný najmä v západnej Európe, v Amerike, ale postupuje i do oblastí, ktoré ešte „Boha poznajú“, v ktorých sa moderná sekularizácia ešte až tak neprejavuje. V praxi to znamená, že do kláštorov buď nevstupujú žiadni mladí ľudia, alebo len ojedinele a tí stoja v prestarnutých spoločenstvách vo veľmi prekérnej situácii. Dôvody pre tento vývoj sú rôznorodé. Okrem spomenutej modernej sekularizácie – trendu poradiť si so životom bez Boha je veľmi významným faktorom, že v spoločnosti pribúdajú potraty a ubúdajú pôrody. Ale i celková zmena spoločnosti sa podieľa na zmene podmienok pre vzrast nových povolaní: a tu je otázka, nakoľko sú rády a jednotlivé kláštory flexibílne, na danú dobu reagovať a svoju spiritualitu a poslanie preniesť z osvedčenej minulosti cez veľmi nestálu prítomnosť do neistej budúcnosti.
„Nechcem nastúpiť na Titanik“ – to bol môj vlastný „výkrik o pomoc“ v čase formácie, kedy som si túto situáciu plne uvedomila. Či konkrétne spoločenstvo má, alebo nemá budúcnosť, sa síce nedá na 100% rozlíšiť, lebo povolania posiela Boh – on je ten, ktorý povoláva. Ale to, či si spoločenstvo: a) uvedomuje svoju realitu, b) otvorene sa ňou zaoberá hľadaním Božej vôle a c) podniká i kroky, ktoré sú nielen adekvátne danej situácii (napr. zmenšenie kláštora, zjednodušenie určitých prác), ale sa i odvažuje predvídavo hľadieť do budúcnosti a vytvárať ju na zrelej pôde svojich dlhoročných skúseností; to sa zistiť dá. A na druhej strane stojí samozrejme otázka, nakoľko som ako kanditát/ka ochotný a ochotná vložiť do spoločného povolania i ten môj podiel, moje sily, moju odhodlanosť a lásku.

„Chcem vstúpiť do kontemplatívneho kláštora – ktorý má, prosím, povolania?“
Na túto otázku z jedného mailu asi nikdy nezabudnem. Omráčila ma svojou priamosťou a svojou pravdou.
Boh volá do konkrétneho spoločenstva, ale je otázkou, či je ono ešte schopné s týmto človekom do budúcnosti ísť: či mu môže dať dobrú formáciu a nejakú možnosť žiť svoje povolanie i vtedy, keď z biologických dôvodov zostane zo spoločenstva už len úbohá hŕstka. Rýchlo sa totiž môže stať, že poslední traja členovia „musia“ zvládať celú modlitbu, prácu i službu za tých dvadsiatich, pre ktorých bol kláštor postavený. Nie všetko sa dá riešiť „zložením svojej starosti na Pána“ a očakávať, že „on sa postará“. Boh nás obdaroval nielen darom zbožnosti, ale i rozumu – a Boží Duch sa prejavuje najmä kreativitou (Boh je kreátor – (S)tvoriťeľ.) A tak sa i v hŕstke jeho viac-menej úbohých služobníkov či služobníc môže zrodiť nová plodná sila.
Je otázkou, či spoločenstvo je schopné poskytnuť víziu budúcnosti, ale Boh volá do konkrétneho spoločenstva.
Na celú vec sa teraz pozrime z toho opačného smeru: S každým, koho Boh volá, má on sám osobitný plán, má pre neho osobitnú úlohu, ku ktorej ho pozýva. Možno chce práve cez toto „malé stádo“ – ba – „jednotlivé ovečky“ utvoriť čosi nové.
Možno sa ti tu naskytne otázka: „Čože? Dlhé roky som hľadal/a svoje povolanie a konečne som sa dopracoval/a k rozhodnutiu pre vstup – a ten znamená iba: znova hľadať?“
Áno i nie. Áno v tom zmysle, že Boh vlieva nové víno rád do nových mechov (mladé povolanie do nových foriem) a to je výzva pre celý rehoľný život – „nezahniezdiť sa“.
Túžime po prehľade, po tom, „mať všetko pod kontrolou“, túžime mať istotu a vedieť, či konám správne. Túžime po zázemí. Ale nečakajme ho od vonkajších podmienok! Povolanie sa žije predovšetkým zvnútra a k vybudovaniu tohto základu prispievajú i veci vonkajšie – i tie, s ktorými nerátame. V tomto zmysle je povolanie zvnútra stabilným a človek ho môže žiť hádam i za každých okolností.

„Ja nechcem len fungovať podľa hodiniek, ale mať i čas pre seba!“ V súčasnosti je badať tento vývoj u niektorých spoločenstiev: Nové rády najmä vo Francúzsku, ktoré sa radikálne navracajú ku spôsobu života podľa prísnych pravidiel (k tomu patrí často i návrat k predkoncilovej sv. Omši, zvanej Trídentskej), majú veľa vstupov.

Pred vstupom i na začiatku rehoľného života môžu tieto pravidlá veľmi fascinovať a priťahovať (i ja som túžila po chudobnom kláštore postaveného z hrubých múrov, najlepšie ešte i so stredovekými klenbami a gotickými oknami ;-). Môže priťahovať skryte tým, že ak mi niekto jasne povie, čo a ako mám robiť – a ak sa toto považuje za správne a dobré, tak získam pocit tejto istoty, že i ja konám dobre a správne  - istoty, ktorá v dnešnom svete tak strašne(!) chýba. Asi najťažším dnes je vedieť sa rozhodnúť. V kláštoroch, kde všetci fungujú podľa pravidiel je mi táto ťarcha príjemne odňatá – bežím so skupinou, v ktorej sa môžem príjemne stratiť, cítim sa byť časťou dokonalého a krásneho celku, ktorý vyvoláva navonok obdiv. No nevyhnutne sa po nejakom čase ozve prirodzená túžba po originalite, po individualite, sebaurčení a zodpovednosti za seba samého. Človek začne „vypadávať zo systému“ a tu nastanú veľmi vážne problémy. Ak spoločenstvo neznesie i určitý stupeň „chaosu“ či nedokonalosti, je otázne, či v ňom človek nájde slobodu Božích detí. Pozrime sa teda za fasádu – či už tú úbohú alebo tú dokonalú.

Povolanie sa žije zvnútra.
Počas histórie zažil každý rád časy rozkvetu i časy hroziaceho, či úplného zániku. Boh nás vedie týmito fázami. A práve tam, kde my bezradne stojíme, on darúva silné osobnosti, ktoré sú schopné rád znova oživiť, urobiť atraktívnym tým, že znova objavia jeho charizmu a žijú ju predovšetkým zvnútra, čo sa prejaví i navonok. Dôležité je teda pri hľadaní konkrétneho spoločenstva pre moje povolanie pozrieť i poza jeho múry. Treba vedieť, čo smiem od poločenstva očakávať, čo ono odomňa, ako prebieha formácia a čo má za cieľ; ako sa v spoločenstve žijú vzťahy i ako sa žije samota.

Naspäť nahor
Napäť na stránku "povolaná"


V prvom pokračovaní článku k tématike hľadania povolania do konkrétnej rehole sa chcem venovať pohľadu na konkrétne spoločenstvo. Nie je kláštor ako kláštor, i keď patrí do tej istej rehole! Zvlášť kláštory starých rádov sú každý úplne samostatný, má svoju históriu, svoju tradíciu, svoje zvyky, svoj spôsob, ako žije podľa regule a ako chápe a žije svoju spiritualitu. Preto je dôležité zistiť oboje: do ktorého rádu ma Boh povoláva a do ktorého konkrétneho spoločenstva.


„A rozprávajú sa sestry spolu niekedy o Ježišovi?“

Ježiš je Alfa a Omega celého rehoľného života. V posledných rokoch i desaťročiach boli vydané viaceré knihy od bývalých rehoľných sestier, ktoré svoju skúsenosť v kláštore až po dobu ich výstupu z kláštora spísali ako biografické dielo. Veľmi nápadné je, že tieto sestry nemali dostatočný vzťah k Ježišovi. Jedna z nich hneď v prvý deň zvesila kríž zo steny vo svojej cele a strčila ho do zásuvky písacieho stola, iná zasa o ňom v knihe vôbec nepíše. Na Ješišovi stojí či padá rehoľné povolanie. On je ten, ktorý zostáva ako jediný vždy tam, kde všetko ostatné stráca zmysel. On je ten, ktorý o Teba bojuje, i keď Ty nevládzeš urobiť už ani krok zo svojej sily. On je ten, ktorý dáva vôbec zmysel celému rehoľnému povolaniu.
Ak sestry medzi sebou nikdy úprimne nehovoria o Ježišovi, ak nie je možné cítiť ich lásku k nemu, ich zanietenie sa pre Ježiša, nájdeš v takomto spoločenstve ťažko priestor, kde sa môžeš zveriť i so svojou intímnou stránkou. A intimita nesmie byť v kláštore tabu, zvlášť keď v ňom žiješ 24 hodín denne a nemáš inú možnosť zdieľania sa.  Ježiš nepatrí v kláštore len do liturgie. On je ženíchom každej jednotlivej sestry – a rôznorodosť ich vzťahov k nemu vnáša do spoločenstva pestrosť, radosť a krásu.

„Ja tie sestry vlastne ani nepoznám.“
Niektoré kláštory ponúkajú pre kandidátov a kandidátky rozličné stupne vzájomného spoznávania sa. Najprv prvý kontakt, potom možno jeden rozhovor, neskôr niekoľkodňový pobyt v hosťovskej časti kláštora, ďalej spoločnú prácu či i modlitbu v klauzúrovej časti kláštora, až napokon  týždňové až mesačné pobyty priamo v klauzúre, čiže skúšku života ako ho žijú sestry s účasťou na celom dennom programe. Týmto spôsobom ťa spozná nielen sestra, ktorá ťa sprevádza, ale i celé spoločenstvo – a naopak – ty nespoznáš len jednu sestru, ale všetky. Spoznáš atmosféru v kláštore, možno i konflikty a napätie a spôsob, ako s nimi sestry zaobchádzajú.
Sú ale i spoločenstvá, ktoré ťa za prah klauzúry pustia len po vstupe. Tento spôsob je dosť riskantný, lebo nevieš, čo ťa čaká hlavne po tej ľudskej stránke, vo vzťahoch. Ak spoločenstvo, ku ktorému sa cítiš byť povolaný/povolaná má takýto spôsob kandidatúry, skús sa o kláštore a jeho spoločenstve poinformovať cez niekoho, kto má k nemu priamejší prístup, napr. duchovný správca, otec biskup, prípadne iné spoločenstvo toho istého rádu.
„Dôveruj, ale preveruj“ je dobrým pravidlom pri spoločenstvách, ktoré o sebe nedajú veľa vedieť navonok.


„Žijem tu vlastne presne tak isto, ako som žila vo svete?“
.
Svet si berie každý so sebou. To je proste fakt. Nečakaj, že ťa kláštorné múry zmenia a nečakaj za kláštornými múrmi ideál. Ale svoju pravdu táto výpoveď má.
Každé spoločenstvo sa má snažiť žiť podľa regule v tej dobe, v ktorej žije. Spoločnosť, v ktorej vyrastáme nás formuje a od detstva vychováva. Preto sa nedá spôsob života komunity jednoducho tradovať z generácie na generáciu vo všetkých detailoch, mnohé potrebujú byť „preložené do jazyka“ dnešnej doby. To však ale neznamená, že sa má kláštor prispôsobiť tomuto svetu. „Neprosím, aby si ich vzal zo sveta, ale aby si ich ochránil pred Zlým. Nie sú zo sveta, ako ani ja nie som zo sveta“ hovorí Ježiš o tých, čo ho nasledujú, vo svojej modlitbe (Jn 17,15-16). Treba preto dbať na to, či kláštor dodržuje i určitú askézu. Či sa dodržiava silencium, či sa rozumne strieda modlitba, práca a voľný čas, či sa pre dobro spoločenstva netolerujú nejaké závažné zlozvyky jednotlivcov. Nie je totiž každý zodpovedný len za seba. I navzájom si máme pomáhať v dodržiavaní toho, čo sme sľúbili. Nemôže si robiť každý čo chce – i to vedie k roztriešteniu spoločenstva a k frustrácii povolaného.

„A nahnevajú sa sestry niekedy?“

Otázka, ako spoločenstvo zaobchádza s konfliktami je jedna z kľúčových. V minulosti  - ale sú spoločenstvá, ktoré sa podľa toho riadia i dnes - sa pokladalo za dokonalé, mať ku každému približne rovnaký vzťah – teda za žiadnu cenu nemať nejaké obľúbené osoby v spoločenstve. Heslom tohto poňatia je: „Keď sa s niekým zhováraš, musíš to robiť tak, aby v každej chvíli k rozhovoru mohol prísť niekto tretí.“ To, čo sa zdá na prvý pohľad spravodlivé ale ukáže veľmi rýchlo svoju neprirodzenú stránku. V spoločenstve totiž vládne akási divná atmosféra, v ktorej nikto nevie, čo si druhý o ňom myslí. Vznikajú napätia, ktoré sa nedajú pomenovať ani rozlíšiť. Konflikty sa zamlčujú, lebo sa nedajú vyriešiť medzi štyrimi očami. Ak i niektorá sestra či brat tento nápor nevydrží a akosi „vybuchne“ – či už pred inou sestrou / bratom, alebo pred predstaveným, odnesie si so sebou skôr len výčitky svedomia a rozhodnutie, svoje pocity v budúcnosti ešte lepšie ovládať – teda lepšie „skryť“ – čo sa ale nikdy nepodarí. V minulosti existovali tzv. „kapituly vyznania viny“, spoločné stretnutia komunity, pri ktorých bolo možné aspoň vysloviť, čo mrzí mňa, čo som zanedbala, čím som sa pred spoločenstvom previnila. Boli to určité kanály, kde sa dalo aspoň jednostranne vysloviť niečo negatívne, dať tomu priestor. Ale tieto kapituly sa v tejto forme neudržali, hlavne po tom, kedy ľudia začali chápať vinu a odpustenie na podklade nových psychologických poznatkov. Na miesto týchto kapitúl ale neprišla iná alternatíva. Preto ak v  spoločenstve nie je možné nejakým spôsobom vysloviť i negatívne veci, správanie, emócie, je veľmi ťažké nájsť v ňom svoje miesto po ľudskej stránke. Ale to neplatí len o negatívnych emóciách.


„Veľm si želám, aby ma niekto aspoň občas objal!“
Opát jedného benediktínskeho spoločenstva mal vo zvyku volať si brata po bratovi raz za mesiac na krátky osobný rozhovor. Jednou z otázok bolo: „Máš v spoločenstve medzi bratmi aspoň jedného priateľa?“ Tomuto opátovi záležalo na tom, aby bratia žili v emocionálne otvorenom, priateľskom a tak i bratskom prostredí.
Netreba sa báť priateľstva v kláštore. Ak je toto priateľstvo otvorené pred spoločenstvom, je veľkým darom pre jeho ľudskú atmosféru. Paseku v spoločenstve narobí len priateľstvo, ktoré sa stane výlučným, ktoré sa do seba uzatvorí, ktoré napokon oboch členov spoločenstva na seba naviaže a urobí ich neslobodnými. V takom prípade ide o znak nezrelosti vzťahu. Žiadny člen komunity mi nemôže nahradiť matku či otca, krok do zrelosti musím urobiť sám prijatím zodpovednosti za seba samého, i za môj citový život.

„Ja tu chcem milovať“.
Každý z nás má svoj úplne originálny spôsob, akým dokáže prejavovať náklonnosť, priateľstvo, lásku. V spoločenstve by mal byť na to dostatočný priestor. Ak je všetko do bodky nalinkované – ak má každý „svoj úsek“, za ktorý je zodpovedný a kam mu nemá alebo i nesmie „fušovať“ (pomôcť) nik iný, strácajú sa možnosti pre drobné skutky lásky, z ktorých spoločenstvo žije. Spomeniem jednu situáciu: Sestra zodpovedná za prípravu ovocia vedela, že jedna sestra má alergiu na určitý druh ovocia. Tak dala so misky i jeden pomaranč. Miska pri večeri kolovala a pomaranč si zvolila iná sestra – netušiaca ten zámer. Zodpovená sestra rýchlo vstala od stola, utekala do pivnice a priniesla ešte jeden pomaranč a dala ho tej sestre s alergiou. Ona sa spontánne veľmi potešila a v tichu sa srdečne poďakovala. Večera pokračovala ďalej a po nej prišla táto sestra za tou zodpovednou a poprosila ju, aby to už radšej nikdy neurobila. Počas večere premýšľala, že by takto v komunite vynikala, akoby mala nejaké extra-želania a to je jej nepríjemné.
Spoločenstvo, v ktorom „nemôžeš milovať“, v ktorom sú ti zviazané ruky predpismi, spoločenstvo, ktoré sa rozhodne skôr pre „nemilosrdný poriadok“ ako pre trochu chaotickú lásku Ti asi ťažko dá nejako vedieť, že ťa srdcom prijíma. Možno v ňom nadobudneš skôr dojem, že len funguješ ako koliesko v stroji. Spoznáš osamelosť.


„Čo urobí sestra, ktorej sa nevodí dobre? Je osamotená?“

Ako zaobchádza spoločenstvo s krízami jeho členov? Je zaiste nepríjemné, keď sa všetky problémy „vytrubujú“ celému konventu, ale i utajovanie problémov jednotlivcov nekoná dobré služby, lebo nemôže v spoločenstve vyklíčiť solidarita. I krízy upevňujú spoločenstvo. Ukazujú nám našu krehkosť i našu vzájomnú závislosť, potrebu pochopenia, prijatia, pomoci. Je prineskoro dozvedieť sa jedného večera, že tvoja spolusestra, s ktorou si trávila deň za dňom, mesiac za mesiacom, ba aj rok za rokom, na druhý deň vystupuje z kláštora. Je to neskoro nielen na rozlúčku, je to neskoro, lebo trpela na svojej ceste sama.
Pochybnosti a krízy patria k životu a nesmú byť tabu v spoločenstve. Inak neprídeš na to, či ťa spoločenstvo nesie, unesie, drží a vydrží. I k pochybnostiam a krízam patrí odvaha – veď kto by si ich želal dobrovoľne? Ak trpí tvoja spolusestra či tvoj spolubrat osobnú krížovú cestu a ak sa smie ukázať v spoločenstve i so zaslzenou tvárou či v nahote svojich rán, je jeho utrpenie požehnaním pre celé spoločenstvo – a v jeho zrkadle sa stane jeho utrpenie požehnaním i pre neho samého. „My však ohlasujeme ukrižovaného Krista, pre Židov pohoršenie, pre pohanov bláznovstvo, ale pre povolaných, tak Židov ako Grékov, Krista-Božiu moc a Božiu múdrosť. Lebo čo je u Boha bláznivé, je múdrejšie ako ľudia, a čo je u Boha slabé, je silnejšie ako ľudia.“ (1.Kor 1,23-25)

Naspäť nahor
Napäť na stránku "povolaná"


V predposlednom dieli tématiky rozpoznania povolania do konkrétnej rehole sa chcem venovať formácii. Kto sa domnieva, že formácia z neho urobí nového človeka, toho skúsenosť naučí niečo iné. Slovo „formácia“ nie je presný výraz pre to, čo sa odohráva v prvých rokoch života v kláštore. Sv. Ignác z Loyoly, veľký učiteľ rozlišovania duchov (i rozlišovania povolania) používa vo svojich spisoch výlučne slovo „probácia“, čiže preskúšanie, vyskúšanie, skúšku, okoštovanie. V čase probácie teda zisťujem, či je zvolený spôsob života ten, čo „mi sadne“, ktorý pre mňa Boh uprednostňuje a pre ktorý ma „vystrojil“ danosťami, darmi, telentami, schopnosťami, v ktorom sa môžem stať viac milujúcim človekom.
Skúsení duchovní sprievodcovia pochybujú o tom, že sa dospelý človek dokáže zmeniť a teda formovať. Jedna novicmajsterka vecne skonštatovala, že po nejakom čase po večných sľuboch jej zverenkýň v nich znova uvidela bývalé postulantky – akoby sa všetko, čo sa im pokúšala za roky formácie vštepiť, rozplynulo ako vzduch až z toho nezostalo nič. Čo sa teda deje v čase probácie?
Keď sa pozerám na moju vlastnú cestu, musím túto skúsenosť potvrdiť. Akoby som v čase probácie  (budem používať tento výraz) prešla jeden velikánsky kruh – kým som sa znova našla – kým som znovu objavila po mnohých krízach a temných obdobiach toho človeka, ktorým som bola pred vstupom, ale s rozhodujúcim rozdielom. Našla som sa v tomto povolaní! Ja si dokonca myslím, že toto je i cieľom probácie.

Rozdiel medzi probáciou a formáciou.

Už počas cesty hľadania konkrétneho povolania, teda pred vstupom, človek skúma, či „na to má“ a z úplne rozličných skúseností a poznatkov dôjde napokon k rozhodnutiu sa pre vstup. Počas tejto cesty sa dotýka veľa aspektov budúceho spôsobu života a preskúšava sa v nich – probuje. Skúša, nakoľko sa to dá, žiť to, čo žiť v budúcnosti chce, alebo si myslí, že má. Počas tejto cesty zisťuje i svoje silné stránky, svoje hranice, svoje pochybnosti, svoje slabosti i svoje sny o sebe v budúcnosti.
Spomeniem aspoň jeden príklad: Snaží sa chodiť denne na sv. omšu a po nejakom čase zistí, že ho omša niekedy i nudí, že v nej nepociťuje nič, alebo dokonca prázdnotu; a tu stojí pred rozhodnutím, či s tým prestane, alebo či vytrvá. Inak povedané – stretáva sa zoči-voči vlastnej osobnosti, svojim vlastnostiam a stojí v úlohe formátora seba samého: Prekonám sa, alebo podľahnem pohodlnosti?
Formátor (probátor) v kláštore nezmôže nič, ak ty sám nevezmeš túto úlohu za seba už pred vstupom. Do určitého veku ťa učia iní, ako si poradiť v živote, pokúšajú sa viesť ťa čo najistejšou cestou, pokúšajú sa učiť ťa vedieť zaobchádzať so svojou povahou. Od určitého veku si za seba zodpovedný ty a žiaden "formátor" nemôže tento krok obrátiť – nemôže prevziať úlohu tvojho vychovávateľa. Z toho vyplýva, že formácia vo veľkej miere záleží na tebe samom: Na tvojej schopnosti učiť sa v živote, učiť sa žovotom. Na tebe je i to, či sa otvoríš podmienkam probácie a či sa otvoríš Bohu , aby ťa formoval (vlastne iba Boh je v úlohe formátora v pravom zmysle slova), aby ťa pretváral krôčik po krôčiku na ten obraz, na ktorý ťa stvoril, aby si sa mu stával stále viac podobným.
A toto trvá celý život. Preto je pojem „formácia" skôr výraz pre celoživotný proces a probácia označuje ono obdobie prvých rokov v kláštore. Čo by mala probácia obsahovať?

Čas.
V prvom rade je dôležité, aby probátor nemal toľko veľa všelijakých úloh, že ho jeho zverenci takmer nevidia. Úloha probátora je taká komplexná, že musí mať na ňu čas. Musí mať čas pripraviť si vyučovanie, čas pre samoštúdium – pre vzdelávanie seba samého, čas na rozhovory s novic(ka)mi, čas na dostatok modlitby a teda čas nechať seba samého formovať Bohom.
Čas potrebujú i jeho zverenci. Čas na kroky v probácii, na navykanie si v kláštore, na štúdium, na voľno, čas na sebareflexiu. Práca je tiež veľmi dôležitý aspekt, ale nemala by brať priveľa času a hlavne sily, ktorú človek potrebuje pre vnútorné procesy.

Vyučovanie.
Postulát, noviciát a juniorát nie sú školou, ale vo vyučovaní by mali byť položené dobré základy zo všelijakých oblastí, ktoré sú potrebné pre duchovný i fyzický život. Na týchto základoch potom môžeš vybudovať svoje samoštúdium, poskytnú ti spektrum oblastí, v ktorých môžeš potom sám hľadať odpovede na tvoje životné otázky a procesy.
Ktoré konkrétne obory by malo obdobie probácie obsahovať?
Predstavenie a nacvičenie si rozličných druhov modlitby (od hovorenej po kontempláciu)
Čítanie a rozjímanie Biblie. Je veľmi prínosné pre celý život, v rámci probácie prečítať celú bibliu. (Odporúčaná metóda je lectio divina, ktorá v sebe spája prvky oboznámenia sa, vzdelania sa i modlitby a prenesenia do reálneho života skutkom.)
Oboznámenie sa so spismi cirkevných a púštnych otcov (tradičný teologický základ z prvých storočí kresťanstva).
Príp. Základný kurz teológie (teologický základ zo súčasnej doby).
Cirkevné dejiny, dejiny vlastného rádu.
Vlastná spiritualita rádu: Spisy, regula, iné publikácie.
Nacvičenie si dobrej komunikácie a spôsobu zaobchádzania s konfliktami v noviciátnej skupine, nacvičenie duchovného zdieľania sa.
V prípade, že nieto skupiny v čase probácie, sú v nej len jednotlivci sa veľmi dobre osvedčilo zúčastňovať sa na spoločných kurzoch (3-6 dní) postulátov, noviciátov a juniorátov rozličných rehoľných spoločenstiev – i klauzúrových (to, či mám rada klauzúru nezistím tým, že z nej nikdy nevyjdem, ale tým, že sa do nej vždy rada vrátim). Na takýchto kurzoch či seminároch sa zvyčajne preberá nejaká z dôležitých tém rehoľnej výchovy, napr. sľuby čistoty, chudoby a poslušnosti spravidla na veľmi dobrej úrovni (dobrí referenti). Toto doplnenie vyučovania pomôže jednotlivcovi i tým, že stretne iných mladých rehoľníkov v štádiu probácie. Zistí, že prežívajú tie isté fázy, krízy i radosti. S úľavou zistí: „Nie som mimozemšťan“ ;-) a príde posilnený a rád znova do vlastného spoločenstva.
Šport. Nie len príležitostný na vybitie prílišnej energie, ale pravidelný pre trvalé zdravie tela i ducha. (Napr. i cviky, ktoré sa dajú konať tu i tam počas dňa bez zvláštnych pomôcok.)

Priebeh probácie.
Každý zažije vlastnú probáciu tak jedinečne a individuálne, ako je od Boha stvorený. Ale určitá cesta sa dá trochu naskicovať. Inak povedané: Postulát sa má líšiť od noviciátu a noviciát od juniorátu čo do formy, ale i do osobného dozrievania na ceste probácie. Jednu takú skicu tu načtnem, ale neznamená to, že jednotlivé kroky i v týchto obdobiach nutne prebehnú.
Prvá fáza (postulát) je typická tým, že sa človek snaží napasovať sa spoločenstvu. Napodobňuje jeho zvyky, zúčastňuje sa denného programu, jedným slovom, je bratom či sestrou na skúšku... V tejto fáze sa „probuje“ – preskúšava, či takto žiť dokážem, či tak žiť môžem. Ak mi ale už i v tejto fáze „dôjde dych“, ak dôjdem napríklad pri tom množstve modlitby na hranicu svojich síl, nemusí to byť negatívne znamenie. Mnohé sa zaúča roky, postupne, a často stačí dobrá vôľa.
Druhá fáza (noviciát) je fázou, v ktorej v koncentrovanej forme dochádza k rozporom, k treniam, ku konfrontácii so zvolenou cestou. Dôležité pre túto fázu je nájsť si nejaké vzory, niekoho, s kým sa môžem identifikovať, napr. nejaká staršia spolusestra, ktorá vyžaruje pre mňa ducha charizmy, ktorá mi pripomína môj vlastný ideál. Môžu to byť i svätí. Dôraz sa tu tiež kladie na rozpoznanie toho, čo mám konať, žiť. Čo očakáva odomňa spoločenstvo? Čo je výzvou tohto spôsobu života a ako sa s ňou dokážem popasovať, akým spôsobom si ju môžem osvojiť?
Tretia fáza (juniorát) by mala byť vovedením do slobody a sebazodpovednosti. Spôsob života spoločenstva sa mi stal už vlastným, probujem - žijem ho na skúšku teraz už so sľubmi. Moja úloha žiť týmto spôsobom života sa má otvoriť smerom k vôli: Chcem takto žiť? Definitívne rozhodnutie musím urobiť v úplnej slobode vôle. V tejto fáze sa odporúča nechať juniorov/juniorky „bez kontroly“ – bez prílišného zasahovania do ich počínania. Smú si vyskúšať pohybovať sa v spôsobe života voľne, aby zistili, čo im slúži a čo im nekoná dobré služby (napr. sa juniorka stane nedochvíľnou – nezasahovať do toho zo strany probátora či konventu. Juniorka takto zistí nielen to, že jej jej vlastná nedochvíľnosť vadí, ale i to, že jej spoločenstvo dôveruje, že sama nájde lepší spôsob zaobchádzania s jej časom).

Na záver malý súhrn dynamiky úspešnej probácie v porovnaní ku: Mt 25,31-40)
Probant spoločenstvu:
Bol som nový a cudzí - a vy ste ma prijali takého, aký som.
Bol som z mnohého sklamaný a chcel som toho toľko veľa zmeniť - a vy ste mali so mnou trpezlivosť.
Bol som so silami na konci a nevládal som ísť už ani len krok - a vy ste hľadali pre mňa dobrú pomoc.
Bol som nahnevaný a všetko mi liezlo na nervy - a vy ste do mňa nevŕtali a neubíjali ma znaleckými radami.
Cítil som sa Bohom a ľuďmi opustený a nerozumel som ani sám sebe – a vy ste mlčky so mnou trpeli.
Bol som plný eufórie, radosti a šťastia – a vy ste ma cynizmom nestiahli do tvrdej reality.
Nechápal som vás a liezli ste mi na nervy – a vy ste to so mnou stále nevzdali.
Bol som preťažený - a vy ste mi otvorili dvierka milosrdenstva.
Chcel som hovoriť a hovoriť, chcel som všetko vypovedať, aby som došiel k slobode – a vy ste mi darovali svoj čas a svoje ucho.
Bol som vykorenený a túžil som po láske – a vy ste mi otvorili svoje srdce, kde som mohol spočinúť.

Spoločenstvo probantovi:
Bol si nový a cudzí – ale daroval si nám svoju dôveru.
Bol si z mnohého sklamaný a chcel si toho toľko veľa zmeniť – ale prijal si možnosť, že mnohé vyrástlo zo skúsenosti.
Bol si so silami na konci a nevládal si ísť už ani len krok – ale neopustil si sa a bol si ochotný prijať pomoc.
Bol si nahnevaný a všetko ti liezlo na nervy – ale zniesol si seba samého a učil sa so silami v tebe zaobchádzať.
Bol si Bohom a ľuďmi opustený a nerozumel si ani sám sebe – ale vytrval si v trpezlivosti.
Bol si plný eufórie, radosti a šťastia – ale neurobil si ho merítkom úspechu v tvojom živote.
Nechápal si nás a liezli sme ti na nervy – ale snažil si sa prijať každého jedného z nás.
Bol si preťažený – a uznal si svoje hranice a nechal sa spoločenstvom niesť.
Chcel si hovoriť a hovoriť, chcel si všetko vypovedať, aby si došiel k slobode – a našiel si odvahu výjsť zo seba a zdôveriť sa, nebál si sa ukázať vo svojej zraniteľnosti.
Bol si vykorenený a túžil si po láske – a pripustil si, že máš hlboké ľudské potreby a prijal ich.

Naspäť nahor

Naspäť na stránku "povolaná"



V noviciáte som kreslila malé komiksy: „Biblické príbehy tak trocha inak“ a spracovala som i príbeh bohatého mladíka (Mk 10,17-27). Na Ježišovu výzvu: „Potom príď a nasleduj ma“ tento zosmutnie rovnako, ako sa to píše i v evanjeliu, ale napriek tomu Ježiša nasleduje. Taký smutný, aký je. Smutný pre všetko, čo musí opustiť, neistý budúcnosťou, ale v dôvere, že sa jeho smútok po ceste zmení na radosť. V dôvere Ježišovi, že ho neprivedie niekam, kde bude nešťastný...
A presne toto Ježiš koná i v našich životoch. Prvé roky nasledovania môžu byť extrémne ťažké, ale Ježiš svoje prisľúbenie naisto splní. Lebo cesta povolania je predovšetkým jeho záležitosťou: On volá a my odpovedáme láskou na jeho lásku.
„Vtedy mu Peter povedal: „Pozri, my sme opustili všetko a išli sme za tebou. Čo z toho teda budeme mať? ...A každý, kto pre moje meno opustí domy alebo bratov a sestry alebo otca a matku alebo deti alebo polia, dostane stonásobne viac a bude dedičom večného života.“ (Mt 19,27.29)

Radosť z Ježiša.
Ježiš je ženích, ktorý nikdy človeka nesklame. Jeho láska je tá prvá – miluje nás ešte pred tým, ako si sami seba uvedomíme. Milovať Ježiša obšťastňuje. On je vždy pri Tebe, nikdy Ťa neopustí, je východiskom zo všetkých slepých uličiek. Síce ho nemôžeš „nahmatať“, ale prebývaš v ňom, keď si mu oddaný. Z Ježišovej lásky nikdy „nevypadneš“. Už len myslieť naňho človeka robí šťastným a napĺňa ho túžbou. A kto poznal jeho lásku, azda nemôže inak, ako sa k nej stále znova vrátiť...

Radosť z napredovania.
Ježiš robí tvoju cestu dôveryhodnou. Môžeš sa spoľahnúť, že je dobrá – a teda že slúži na dobro všetko, čo sa na nej vyskytne. Ježiš neurobil v púšti z kameňov chleby, ale vďaka týmto kameňom sa utvrdilo jeho povolanie. (Por. Mt 4,1-4).
Z toho vyplýva, že radosť plynie niekedy z vecí, ktoré sa na prvý pohľad dobrými nezdajú. Každá skúsenosť na Tvojej ceste v povolaní z Teba môže vyformovať človeka s určitým formátom – môže ťa nechať rásť, povyrásť nad seba samého.
A to spôsobuje tiež veľkú radosť. Zistiť plod tej-ktorej situácie a vložiť ho do „košíka“ životných skúseností – ktovie, načo sa Ti ešte bude hodiť. Možno ho budeš môcť neskôr darovať niekomu inému, kto bude v tej istej situácii... Zbieraj kamienky nepríjemných situácií, lebo sú to potenciálne perly.
Radosť teda môžeš pripraviť na tvojej ceste povolania i sám sebe – prijatím výzvy rastu, učením sa... Su chvíle, kedy so žiariacou tvárou zistíš, že si niečo veľké pochopil, pojal, prijal, že si postúpil na ceste povolania. A máš chuť pustiť sa do nových zážitkov nasledovania.
Nie si odkázaný na to, aby si svoju životnú cestu nejako namáhavo sám „zliepal“. Ak sa dennodenne oddávaš Kristovi, zažívaš neustále prekvapenia a Tvoj život zažiješ ako neustále nový dar od Boha. Je krásne stáť v službe Bohu! Je krásne byť jeho nástrojom. Iba Božia vôľa dokáže tú našu plne uspokojiť.

Radosť z lásky.
Tvoja cesta ti urobí radosť, ak je z lásky. Raz som na duchovných cvičeniach, ktoré boli o povolaní, dostala na zamyslenie túto myšlienku: „Ak si medzi dvoma cestami nevieš vybrať, zvoľ si tú ťažšiu a namáhavejšiu, lebo si budeš môcť byť istý, že ťa poháňa láska a nie sebectvo.“ Premýšľala som nad ňou roky. Niekedy som s ňou súhlasila, niekedy som tvrdila opak. Jedno ale som jej neodškriepila nikdy: Merítkom voľby i šťastia je darovaná láska.
Ak miluješ, nieto ničoho, čo v Tvojom živote pôsobí napokon negatívne. Životný úspech svätcov nespočíva v tom, že mali život plný radosti, ale že sa dokázali popri všetkom radovať.
Niekde v hĺbke žije to semienko, ktoré do teba zasial Ježiš – rozsievač. A krásne na každej ťažkej situácii na ceste povolania je, že ťa privedie presne k tomuto semienku – že ti ukáže všetko zbytočné, krehké, rozbitné, slabé, na čom stavať nemôžeš – a privedie ťa k onomu jednému zrnku, na ktorom všetko stojí. Ježiš stavia svoje kráľovstvo na zrnkách piesku. Krásne to vyjadruje spisovateľ Michael Ende vo svojom diele Nekonečný príbeh (vrelo odporúčam prečítať si originál-knižku). Chlapec Bastian je presvedčený, že zlyhal – celá ríša Fantázie zmizla v ničote. Ale kráľovná Fantázie žiari radosťou – v ruke má posledné zrnko piesku ríše a stačí, aby Bastian vyslovil želania a ríša sa znovu objaví – podľa jeho fantázie...
Naše povolanie nestojí na tom, či sme obklopené samými svätými spolusestrami, ani na tom, či kláštor bude patriť medzi tie, ktoré si Pán vyvolí a požehná ho novými povolaniami, alebo či zanikne... Naše povolanie stojí na zrnku Ježišovho volania lásky – a to stojí nad všetky naše predstavy a dáva nám radosť a istotu. Toto jediné zrnko je schopné naplniť človeka bezhraničnou radosťou. Odvahou. Silou. Chuťou. A novým krokom na ceste povolania.

Radosť zo spoločenstva.
Život v kláštore prináša nespočetne veľa neočakávaných situácií. Sú často úplne maličké, ale stoja za to. Sú to chvíle, kedy sa napr. celé spoločenstvo rozosmeje na dobrej hláške nejakej sestry, ktorá prekvapená sama sebou sa asi smeje najviac. Sú to chvíle, kedy ťa zaplaví vďačnosť a radosť z toho miesta, kde si, z toho spoločenstva, kde si.  Je to napr. chvíľa, kedy ťa prekvapí slovko „my“ z tvojich úst, namiesto doterajšieho „ja a spoločenstvo“. Môže to byť i chvíľa, kedy ti staršia sestra tlačiaca pred sebou chodítkový vozík zatarasí cestu a musíš ísť po celej chodbe až do cieľa slimáčím tempom a ty sa rozosmeješ nad sebou samou pri sledovaní toho širokého spektra reakcií, ktoré sa v tebe zomelú v jednej minúte. Láska v tebe k spolusestre môže vzplanúť, keď sa ona objaví v chóre na modlitbu bez závoja, lebo si ho zabudla prehodiť cez hlavu :-D, alebo i ak pred Tebou stojí sestra, ktorá už hodiny zúfalo hľadá svoje okuliare a ty ich vidíš hompáľať sa zavesené na šnúrke na jej krku.
Šťastie ťa môže preniknúť, keď sa prechádzaš po záhrade a uvedomíš si, že všetko, čo žu žiješ je orientované na Ježiša. Je krásne nasledovať Ježiša. Je krásne vedieť, že si v Božej vôli. Je krásne vedieť, že žiješ spôsobom života, ktorý je vo svojej podstate dobrý. Je krásne vedieť, že má všetko zmysel, že dopĺňaš a tvoríš cirkev, Ježišovu nevestu, nevestu baránka, ktorý všetko preniká svojou prítomnosťou. Ak táto radosť sprevádza Tvoje prvé roky a ak sa prehlbuje, rozširuje a rastie, je  je i tvojou silou na ceste povolania. (por. Neh 8,10)

Naspäť nahor

Naspäť na stránku povolaná



  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .

  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .

  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .

  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .
  • .